[ Jean Michel Jarre - Rendez-vous II ]
N ašiel som teda jednu staršiu báseň, ktorú som písal este na gymnáziu. Netýka sa síce pyrotechniky a nieje najkvalitnejšie napísana, ale každý raz začínal. Dôležité však je, čo som sa ňou snažil povedať.
V nímaš svetlo,
horúce, či chladné,
stále len svetlo,
nehybné, mlčanlivé.
V nímaš vietor,
mrazivý, či suchý,
stále len vietor,
nemý a hluchý.
V nímaš zvuky,
noty a hudbu,
stále len zvuky,
hlas alebo etudu.
P rečo však vnímať?
Keď vietor Ťa mrazí,
nemôzes lietať
a svetlo Ťa páli.
Z vuky, tie bolia,
slová a vety
sú prachobyčajné
zmesy frekvencii.
Š tastný hluchý, nemý,
dotyk necítiaci,
nevidiaci svet,
rozumom neobdarený.
N evidí tie vojny,
nepočuje hriech,
necíti bozky,
nepozná zlo.
N iektorí ľudia im nadávajú, niektorí sa im smejú, niektorí ich ľutujú. Iróniou je, že je to úplne naopak. My sme tí, čo si zasluhujú posmech, čo zasluhujú nadávky a ktorých treba ľutovať. Priznám sa, je mi do plaču, keď vidím niekoho mentálne postihnutého. Nie však z ľútosti, ale zo závisti. Obdivujem ľudí, čo sa o nich dokážu starať. Mrzí ma, že by som to nedokázal. Toto je však aspon tá troška, ktorú môzem spraviť. Možno nie pre nich, ale pre nás. Mali by sme spravit svet podobný tomu ich, pretože tam je cesta k dokonalosti.
Be well.
31. dec 2005 o 16:25
Páči sa: 0x
Prečítané: 897x
Galéria vnemov
Sedím si este pred "záťahom" doma na stoličke a premýšlam, o čom je Silvester. Keďže mi už raz zábavná pyrotechnika skoro odtrhla ruku, rozmýšľam, koľko nehôd bude po dnešnej noci.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)