Anglický denník: 0. Na ceste

Písmo: A- | A+

Začiatok môjho pobytu v Anglicku. Odchodové pocity, stratenosť na letisku a pokusy uveriť, že sa odrazu naozaj nachádzam v druhom najväčšom meste tejto krajiny.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

(01 – 03/09/2017)

Odchod

Po rokoch konečne prišiel ten čas, keď som za sebou nechala školské lavice, v ktorých som mala pocit, že akosi len zabíjam čas, nechala som za sebou moju izbu a dom, v ktorom som sa ako správny mladý človek s veľkou túžbou po svete cítila uväznená a nechala som za sebou aj celú moju krajinu, ktorá mi už nestačila. Prišiel ten čas, kedy som dostala možnosť ísť do sveta. A chytila som sa jej ako hladná sirota, ktorej bol ponúknutý kus chleba, pretože som o tom toľko snívala, že mi nezáležalo ani na tom, či ten krajec bude plesnivý alebo tvrdý. Hlavne, že to bolo niečo, čo som chcela, dostala možnosť to vyskúšať a prijala ju. Hovorila som si, že všetko je lepšie ako zomrieť od hladu.

Trochu sa mi chveje vnútro, strachom aj vzrušením, a podľa toho viem, že robím správne. Že vychádzam z mojej komfortnej zóny, že skúšam niečo nové, že som na ceste za zážitkami a teda na ceste, ktorou som vždy chcela kráčať. Teším sa. Bojím sa. A som zvedavá. Zvedavá, aký bude Epilóg tejto časti knihy môjho života. Ale nech akýkoľvek, aspoň mám konečne pocit, že tú knihu poriadne píšem a že to pero držím v rukách ja sama. Tak poďme na to. 

Cez facebookovú stránku slovenských a českých au-pair, som si hneď po maturite vybavila prácu v Birminghame. Priznám sa, že som bola veľmi pozitívne zaujatá voči tomu mestu, pretože posledné roky patrili Peaky Blinders k mojim najobľúbenejším seriálom, a celý dej sa odohrával práve tam. Napriek tomu si nie som istá, čo mi odtiaľ navodilo dojem, že to mesto je dobrá voľba, keďže tam ho človek videl iba v špinavej, zadymenej, priemyselnej podobe, plnej spodiny, čo sa prebíja životom. Samozrejme mi google obrázky tento jeho imidž vyvrátili, no možno časť zo mňa tak trochu dúfala, že uvidí práve aj túto jeho seriálovú stránku. A tiež mi kvôli tým rokom počúvania jeho názvu znelo veľmi familiárne, tak ma to tam zrejme aj preto podvedome tiahlo.

Takto som si mesto pamätala zo seriálu.
Takto som si mesto pamätala zo seriálu. 

Moja budúca rodina bola zložená zo slobodnej mamičky osemročného chlapca, o ktorého som sa mala starať, a jeho pätnásťročného brata, ktorý bol cez týždeň na internáte, takže sa tak úplne “nerátal”. Plus som rátala tiež s tým, že on je už samostatný mladý muž (veľmi naivne, keďže to bol Angličan), a že jeho existenciu nemusím brať do úvahy, čo sa týka mojej starostlivosti – tak to nakoniec aj bolo v popise práce, že on sa ma netýka. 

A tak som sa striedavo tešila, striedavo sa obávala života v inej krajine a striedavo si vôbec neuvedomovala, že niekam o pár dní idem a že sa tak skoro nevrátim. Čakalo ma vybavovanie a samozrejme tiež rozlúčky, ktoré sa neobišli aj bez nejakých tých zaslzených očí. Bolelo ma lúčiť sa s babkou, pretože je to jeden z mojich najobľúbenejších ľudí a odrazu som si v jej objatí uvedomila, že odchádzam na dlhší čas a že ktovie koľko práve toho času ešte spolu máme. Tiež s mamou, ktorá zostala na veľa vecí sama a mňa dobiehali výčitky o mojej sebeckosti, že ju tu nechávam. No už som kvôli mojej rodine zostala na mieste dosť a chcela som aspoň raz žiť naozaj pre seba. Niektoré tieto skutočnosti sa však počas odchodu niesli ťažšie ako tá batožina.

Nakoniec prišiel večer, kedy som sedela v izbe so zbaleným kufrom, všetko sa to vo mne trochu miešalo a zároveň som sa cítila veľmi otupená, akoby sa na druhý deň nič nemalo zmeniť. Tak vyzerali celkovo moje odchodové dni – protichodné pocity, občas nepocity a snaženie sa nájsť, čo vlastne ohľadom toho skutočne cítim. Väčšinou márne.

No aspoň na malý moment, keď mi playlist hodil jednu z tých nostalgickejších piesní pod nohy a na okno bubnoval dážď, mi to konečne došlo. Že tým ľudom odchádzam zo života, nebudem s nimi už nič prežívať a nebudem ich súčasťou. Že ma čaká celý iný svet a iný život a že idem životom kráčať aspoň na čas úplne sama, oddelená od všetkého a všetkých, čo som doteraz poznala. 

Tak som sa zhlboka nadýchla a nech to bol pocit akýkoľvek, neistý aj nadšený, boľavý aj úľavný, pokúsila som sa ho precítiť naplno, kým trval. Pretože som vedela, že všetky pocity sú prelietavé a skutočne, o chvíľu už ho nebolo. Ľahla som si teda poslednýkrát do svojej postele a zavrela oči s vedomím, že niekedy na druhý deň už sa budú pozerať na úplne iný domov.

Cesta

Vstávanie o tretej ráno po asi troch hodinách driemania stálo za to. Na chvíľu ma zachvátila mierna panika, kedy mi na pár minút skutočne došlo, že nebudem na druhý deň doma v tomto dome, v tejto dedine, s touto rodinou a s týmito kamarátmi, že jednoducho... idem sama na letisko, odtiaľ sama lietadlom do Birminghamu a budem v cudzej krajine, cudzom meste, u cudzej rodiny. A budem tam rok. To asi vždy na človeka príde taký ten nával, kedy si to chce zrazu rozmyslieť – hlavne ak to je podobne neskúsený cestovateľ, ako som bola ja. Ale to je zrejme prirodzené, dôležité je ho potlačiť.

Tak som tam moment sedela na gauči, v tme a s kufrom vedľa seba, so srdcom mierne vychýleným z rytmu. Potom som sa postavila, obnovila si linku, hodila kufor aj seba do auta a vyrazili sme. 

Počas cesty autom som si dovolila asi dvakrát sa usmiať, keď ten pocit prešiel do vzrušenia, a potom zase do miernej paniky, až nakoniec do ničoho. Väčšinu času som si stále neuvedomovala, že niekam idem. Ani keď sme čakali na stanici na autobus, ktorý ma mal vziať do Viedne na letisko. Ukončila som sériu lúčení objatím otca, čo ma viezol a nasadla som. A nasadla som jediná. Až potom pod mostom nasadlo asi dvadsať rakušákov, čo išli zrejme domov po párty, všetko priopití muži, takže som sa na sedadle zviezla o niečo nižšie a spravila sa neviditeľnejšou. Vtedy som si viac uvedomila, že teraz budem naozaj všetky situácie v ktorých sa ocitnem, zvládať úplne sama.

Ale čo bolo krásne, boli tie kvapky na okne autobusu. Keď som pozerala von upršaným oknom do noci a občas ich osvetlili svetlá auta alebo mesta. Ten pohľad, aj keď trochu rozmazaný a unavený, stál za to. Škoda len, že som si pri tom tak málo uvedomovala kam idem. Už tomu chýbal len ten pocit vzrušenia.

Po vystúpení z busu začalo moje letiskové dobrodružstvo. Aby sme si ujasnili – nikdy som neletela lietadlom, už vôbec nie sama a ešte k tomu z tak veľkého letiska. Aspoň mne to tak vtedy určite prišlo. Vystúpila som, vošla dovnútra a vedela, že som proste... v ľudskej zadnici. Ešte k tomu som v nej bola úplne neznalá a stratená. Na chvíľu sa mi rozbúšilo srdce, potom som sa však ako normálny človek vybrala k prvým informáciám, čo som videla – kde mi srdce búšilo ešte viac, ako správnemu introvertovi, keď musí ísť niekam interagovať. Hlavne v noci, sám na letisku, bez akýchkoľvek znalostí o tomto spôsobe presunu a so stresom zo žitia v inej rodine a v inej krajine. Stáva sa.

Dozvedela som sa úspešne kde je môj terminál – aj keď som len vzdialene tušila čo vôbec “terminál” znamená – že to je trojka a stačí tam vyjsť eskalátorom. Tak som vyšla eskalátorom a bola som zase tam, kde som začala aj predtým. Zopakovala som teda postup a namierila na druhé informácie, pričom moje srdce opakovalo svoj vlastný postup tiež. 

Tentoraz som zistila, kde mám nechať batožinu. Vykonala som tak a ocitla som sa zase v ďalšej podobe – bez batožiny a s informáciou, odkiaľ mi odlieta lietadlo. Síce pomaly a hrboľato, ale postupovala som. Vypátrala som, kde je moja brána, prešla som kontrolou pasov a zostala som sedieť čo najbližšie k miestu, odkiaľ som sa mala vybrať na nástup do lietadla. Cieľ bol blízko, no ja som bola unavená, nevyspatá, cítila som sa trochu na odpadnutie a vôbec som si stále plne neuvedomovala, čo sa deje. Neboli to teda úplne najlepšie a najviac vzrušujúce pocity z odchodu a nového života, aké sa dajú zažiť, ale aj to sa asi stáva. Realita občas býva akási viac šedá, než si to človek predstavuje. 

O pol ôsmej som prešla kontrolou mňa a príručnej batožiny a už som nastupovala do lietadla. Pamätám si, že som mala podobne surrealistické pocity, keď som s kamarátkou išla na prax zo školy do Talianska. Viezla som sa vtedy v minibuse a odosobnene sledovala plynúcu krajinu za oknom, neschopná nájsť nejaké väčšie odchodové pocity. Cesta lietadlom do Anglicka však ten surrealizmus ešte akosi prekonala.

Prvý let bol celkom zážitok, ale vlastne si nie som úplne istá, či pozitívny. Prihlúplo som sa usmievala pri vzlietaní a naberaní rýchlosti, pretože s tou si rozumiem. Ešte väčší úsmev si vyslúžili tie výhľady z okna – najskôr vzďaľujúca sa krajina, ktorú som prvýkrát videla takto zhora, a potom aj to nekonečné more oblakov, keď sme sa dostali dostatočne vysoko. Obzvlášť pekné to bolo, keď sme leteli nad morom a vyzeralo to, akoby bola obloha pod nami aj nad nami a nič neexistovalo okrem tohto modrého sveta.

Moje uši však boli veľmi otravné po celý čas, aj keď som mala na to určené sluchátka. Mám nejaký nevyriešený problém, čo sa týka ich zaliehania, aj keď som v bezpečí na zemi, nie to ešte hore v lietadle. 

Let za novým životom.
Let za novým životom. 

Najviac mi však zaplesalo srdce, keď sme pristávali a pod nami som videla všetky tie zástavby červených tehlových domčekov a na okno dopadali prvé kvapky dažďa. Vtedy som sa o niečo viac vystrela, nadýchla a usmiala sa na anglickú krajinu za oknami, ktorá ma už viac typicky vítať nemohla. A mňa žiadne iné uvítanie ani nemohlo viac potešiť. 

Tak mi po vystúpení na novú zem prvá anglická kvapka narazila do čela, ja som prvýkrát vdýchla ten vlhký vzduch a bola som konečne plne pripravená tam z toho spraviť môj nový domov. 

Zabývanie sa

Po nájdení batožiny, kedy som mala samozrejme stres, že mi ju niekde stratili, ale našťastie zbytočne, ma čakala cesta do môjho nového domova. Našla som si jeden z čiernych taxíkov, ktorý ma stál viac, než by mi bolo milé a ako správny nováčik som bola absolútne zmätená z toho šoférovania na opačnej strane. Prišlo mi to, akoby som sa ocitla v nejakom alternatívnom svete, kde veci fungujú naopak. 

Bola som však nadšená z klasických tehlových domčekov všade okolo. Časť mesta, kde som bývala, bola pekná, dom rodiny bol súčasťou radovej zástavby, nie veľký, ale ani malý, taká akurát klasika.

Tak som si teda zložila veci, ubytovala sa, súčasná operka mi všetko ukázala, vrátane ciest, ktoré som mala poznať – do školy, do obchodov, do centra. Bolo toho toľko, že som hneď polovicu vecí zabudla, keďže to všetko vyzeralo rovnako neznámo. Stále to bol veľmi zvláštny pocit, byť naozaj tam. 

Jeden z domčekov na našej ulici.
Jeden z domčekov na našej ulici. 

Chvíľu som si zdriemla po cestovaní a návale informácií. A samozrejme poodpisovala rodine a kamarátom, že som živá a zdravá dorazila. Mala som maličkú izbu na hornom poschodí (poschodia boli tri, ale dom bol užší, takže to nebolo veľmi rozľahlé). A večer, predposledný čo tam súčasná operka bola, sme strávili spolu. Páčila sa mi tá atmosféra – prešli sme sa nočnými ulicami anglického mesta do obchodu, kúpili si cookies a jedli ich pri rozprávaní sa a pozeraní x-factoru. Nová rodina mala prísť až na druhý deň, tak som bola o niečo viac uvoľnená a spokojná, že mám možnosť si najskôr trochu zvyknúť na prostredie, až potom na nich.

No nakoniec napísala host mom, že za 10 minút sú všetci doma. Bola som trochu vystresovaná, keď som s nimi už v ten večer nerátala, ale zároveň som aj bola rada, že to zoznámenie sa budem mať za sebou. Tak prišli, pomohla som im s taškami a postupne sa zoznámila – najskôr sa mi predstavil starší syn, na prvý dojem vyzeral celkom fajn, potom mladší, ten bol zlatý, a nakoniec som sa pozdravila s mamou, ktorá ma poslala spať, lebo že musím byť unavená. Prvý dojem bol dobrý. A aj odvtedy prvému dojmu naozaj nedôverujem.

Nemohla som však vôbec zaspať, kvôli tomu ruchu na ulici. Dievča zo slovenskej dediny, zrazu v druhom najväčšom anglickom meste, to bol trochu skok. Tak som len hľadela do stropu, sledovala odrazy svetla a počúvala tie zvuky ulice, kým som sa snažila lepšie uchytiť všetky nové a neznáme a nie úplne ľahko pomenovateľné pocity z nového domova. A niekde medzitým som konečne zaspala.