Anglický denník: 16. S panickou poruchou v zahraničí alebo na maličkostiach záleží

Aké to je, keď sa vaša hlava rozhodne útočiť práve v čase, keď ste sám v zahraničí? Keď vás to núti k zmenám správania a celý pobyt sa vám už nechce ani užiť si, ale len to nejako dožiť? Rozhodne nie veľmi príjemné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(16/04 – 13/05/2018)

Jar už bola v plnom prúde a vonku to začínalo zaváňať okrem rozkvitnutých kvetov aj tropickými horúčavami (v rámci možností Anglicka, samozrejme). Ja som za sebou síce s úľavou zanechala infekciu a dlhé trápenie sa s bolesťami a myslela si, že už sa budem môcť s pokojom ponoriť do okolitej rozprávky, ale pomaly som začala zisťovať, že nočné mory ešte neskončili. Nech slnko vonku svietilo akokoľvek silno, pomaly ale isto som sa dostávala do štádia, kedy som si uvedomila, že už ani to nedokáže presvetliť zbierajúce sa mračná v mojej mysli. Nech som sa akokoľvek snažila sústrediť sa na to pozitívne, už som to nedokázala ani zďaleka tak prirodzene ako predtým. A tak ako dni plynuli, musela som sa zmieriť s tým, že sa niečo zase pokazilo. Tentoraz nie na mojom tele, ale v mojej hlave.

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Ticho pred búrkou

(16 – 22/04/18 – Pondelok – Nedeľa)

Bolesti  zubov a tváre teda konečne prešli a ja som mohla tento týždeň zase vnímať to pozitívne. Ak som sa na tie pekné momenty predtým snažila sústrediť, tak to nebolo nič oproti tomu, ako veľmi som sa snažila po tých temných týždňoch bolesti vstrebávať každý okamih teraz. Chcela som dobehnúť ten predchádzajúci mesiac, kedy som to nedokázala. Cítila som ale, že mi v tom chýba akási ľahkosť a prirodzenosť, ktorá tomu bola typická predtým a že stále je tam niekde nejaký blok. Ale nevenovala som tomu pozornosť. Nateraz. Stále tie pekné chvíle dokázali opantať moju pozornosť a to mi stačilo. 

Skryť Vypnúť reklamu

Na úvod týždňa som si ale musela zase trochu povzdychnúť a zmieriť sa s tým, že keby som bola mužom, mala by som už od bolestí pokoj úplne, ale keďže som žena, tak príroda je nefér a prišiel čas, kedy veľa z nás musí trpieť – v mojom prípade aj bolesťami. Takže ešte som nebola úplne slobodná v tomto ohľade, ale nie je to nič, čo by som neprežila už veľakrát predtým. A mesačná infekcia v zube mi predsa len posunula vnímanie bolesti na inú úroveň, takže tentoraz sa mi túto týždennú nepríjemnosť darilo viac-menej ignorovať a mohla som si zase chvíľu užívať okolie.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ako v pondelok.

Stavila som sa z roboty pozrieť šteniatka. Vyzerajú ako také malé klobásky a vždy mi zlepšia náladu. 

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Hodinu som potom strávila so Sophie, pretože mi ukazovala cestu k Jacksonovej „kaderníčke“. V Glyndebourne som predtým nikdy nebola a som rada, že som tam teraz nútená ísť, pretože to tam vyzerá veľmi pekne. Tak zase pozriem nejaké nové miesto, keď tam s ním pôjdem. 

Čas ísť tam prišiel v stredu. Obávala som sa toho, pretože síce to už boli mesiace, čo som v Anglicku šoférovala, ale stále len po svojich jednoduchých naučených cestách. Takže teraz, keď som mala popamäti trafiť na nejaké nové miesto, už mi zase nebolo všetko jedno. Ale zvládla som to. 

Glyndebourne každopádne nie je to miesto, kam som išla. Tak sa volá iba dom opery, okolo ktorého som prechádzala – a ktorý je nádherný, ale ten som videla až o pár dní neskôr, keď som tam vzala mamu. Ringmer by mala byť dedinka, kam som zašla ostrihať Jacksona. Moja domáca to ale označovala ako Glyndebourne a ja som teda bola v tom, že tak sa volá aj dedina. To, že to tak nie je som zistila až teraz po rokoch. Stáva sa.

Začala som deň rýchlymi raňajkami, naložením Jacksona do auta a išlo sa. Nehavarovala som, takže cesta bola úspešná. Cítila som sa ako úplný “posh” Angličan, keď som odovzdala môjho kokeršpaniela na strihanie, usadila som sa na námestie medzi tie tehlové domčeky, pila horúcu čokoládu a sledovala ako okolo mňa ľudia čítajú noviny a chodia s bagetami v papierových taškách, čo rozvoniavali po okolí. Znovu mi to prišlo ako nejaká scéna z filmu. 

Obrázok blogu

Na Jacksonovi som sa celú cestu smiala, aj keď som sa snažila, aby to nevidel a neurazil sa. Z nášho starého zarasteného dedka bol po ostrihaní odrazu štíhly mlaďoch a naozaj som ich podozrievala, že ho vymenili. Bola som už tak zvyknutá na ten jeho predchádzajúci výzor, že tento na mňa pôsobil trochu komicky. On bol z tohto uvoľnenia od chlpov očividne ale veľmi šťastný, pretože v ten deň mal najviac energie, čo som ho videla mať. Užíval si slobodu a ľahkosť a občas si aj pobehol. Alebo aspoň pridal do kroku. Bol tým zábavný – a tiež veľmi zlatý. 

Obrázok blogu

Doma som strávila pár hodín upratovaním a potom vzala pre zmenu Wilba na dlhú prechádzku. Pôvodne som chcela behať, ale bolo asi dvadsaťpäť stupňov a to slnko bolo neuveriteľne ostré, takže mi bolo jasné, že by som veľmi rýchlo došla s tou mojou nekondičkou po zime. Tak som sa radšej pekne prešla a nakoniec som to stočila hore na kopec. Možno som ale mala radšej behať, pretože mám pocit, že vyšľapať to tam hore ma stálo oveľa viac námahy. V tom teple s mojím ešte len zobúdzajúcim sa telom nezvyknutým na takéto teplá to bolo vhodné na infarkt. No čo... nie som zvyknutá. Veď minulý mesiac bol ešte sneh. 

Obrázok blogu

Zvládla som to, posedela si v tieni a keď som sa prestala cítiť v štádiu ohrozenia života vyčerpaním, tak som sa vybrala zase ďalej. S výhľadom na lúky a oceán, s ovečkami a jahniatkami roztrúsenými všade okolo, vysokou trávou vlniacou sa vo vánku, príjemnou hudbou v slúchatkách a mojím chlpatým parťákom po boku to bolo samozrejme krásne.

Menej krásne bolo to, že som sa spálila. Jednoducho... nikdy by som si nemyslela, že sa spálim v apríli v Anglicku. Ale zázraky sa dejú.

Dni v týždni to teda boli pekné. Chodila som znovu na dlhé prechádzky, pracovala som na svojom v obklopení kvetov vo vázach, zvládala brigádu v reštaurácii, komunikovala znovu viac aj s kamarátmi doma a všetko bolo zase fajn. Alebo aspoň som sa veľmi snažila, aby bolo, ignorujúc všetko ostatné.

20/04/18 – Piatok

Ráno som išla po ceste na Middle na poštu do Firle a stretla som Báru s Haroldom v obchode. Je to milé, keď ide človek odoslať list do malebného prostredia anglickej dedinky a stretne svojich známych. Znovu som sa cítila úplne ako doma. Stále ma udivuje ako veľmi a asi ma to ani neprejde. 

Baristu v práci povýšili na asistenta supervizorky. Eileen ma ale ubezpečila, že mu pri tom prízvukovali, aby sa prestal dotýkať dievčat, ktoré si to neprajú. Inak to vezmú v jeho skúšobnej dobe do úvahy. Bola som trochu škodoradostná, keď som si ho predstavila ako tam stojí červený až za ušami a kazí mu to radosť z povýšenia. Ale jeho problém, mal počúvať skôr. Obávala som sa ale, že keď ho kopačka do blízkosti rozkroku nezastrašila, možno ani toto nepomôže. 

Doma som klasicky vzala Wilba na prechádzku, v tom slnečnom večernom čase, čo mám tak rada. Aj som si trochu pobehla. Mala som len tričko, bolo teplúčko, pofukoval príjemný vánok, pod nohami mi škrípal štrk. Všetko sa už zelenie, niektoré polia sú neskutočne žlté, pretože kvitne repka a všetko je to veľmi pekné. Vyšla som po dlhom čase na moju lúku a malý kopček na nej. Striedavo som tam sedela a ležala v tráve a cítila sa po dlhšom čase naozaj dobre. Dokonca som si vytiahla sluchátka z uší, pretože príroda znela všetkými zvukmi. Šuchot vánku, bzučanie včiel, rôzne zvuky vtákov. Mohla by som tam takto ležať donekonečna. Aj sedieť, hladkať Wilba a pozerať na tú zelenú pokojnú krásu. 

Obrázok blogu

Zase ma občas chytala ľahká panika z odchodu. Z toho, že by som to tu mala nechať za sebou. Zdôraznili mi to práve dnes opäť negatívne správy z domova a rodinné drámy, ktoré ma len presvedčili, že nechcem ísť späť. Nie nadlho. Tieto myšlienky a všetko to premýšľanie čo so životom potom mi na chvíľu hrozili, že by mi môj pekný večer zahmlili. Ale odložila som ich znovu niekam do úzadia a sústredila som sa radšej na okolie, na zvuky, na pohľady. Tu je to o niečo ľahšie – vidieť to pekné.

21/04/18 – Sobota

Po Škótsku bol zrejme tento deň ďalší highlight. Aspoň tohto mesiaca určite. Do Londýna mi prišla moja česká kamarátka (iná než tá s ktorou sme tam už boli), takže som ju tam išla pozrieť na celý deň. 

Začalo to klasicky hľadaním sa na stanici. A bolo to zvláštne, vidieť ju tam medzi tými ľuďmi. Vždy to je zvláštne vidieť niekoho z toho sveta “tam” v tomto svete “tu”. Ale príjemne zvláštne. Je to ďalší človek, ktorého som spoznala cez internet. Niekedy je ťažko veriť, kam to s niektorými ľuďmi odtiaľ jeden dotiahne. Od pár písmen cez klávesnicu k rokom kamarátstva, zážitkov a teraz aj stretnutiam po svete. 

Kúpila som si raňajky a vybrali sme sa spolu do Hyde Parku. Rozprávali sme sa o všetkom, počúvali hudbu, vyhrievali sa na slniečku. Spravili si fotky na pamiatku, odovzdali darčeky a išlo nám to spolu zase veľmi rýchlo. Možno až prirýchlo, ako to už býva. 

Zamierili sme potom do Camden Town. Chcela som využiť možnosť a konečne túto časť Londýna vidieť. Ako som predpokladala, učarovalo mi to. Plné ľudí a farebné a uvoľnené so živou hudbou. Proste miesto s atmosférou. Občas to pôsobilo ako také sci-fi s presúvaním sa v priestore a čase. Človek si chcel zájsť do stánku s oblečením a odrazu kráčal až na koniec asi pol hodinu, pretože to bolo gigantické. Pomedzi tričká nás sledoval zábavný černoch v škótskom kilte a keď sme sa vynorili, tak to bolo na nejakej tichšej ulici, kde to bol samý dredatý rastaman. Občas tam človek nevedel, v akom svete sa objaví o pár krokov ďalej. Bavilo ma to.

Najedli sme sa tam pri sedení na obrubníku rovnako ako veľa ľudí okolo. Pozreli loďky plaviace sa cez kanály, čo mi pripomenulo Birmingham. A medzitým som sa rozplývala nad okolím – tie zaujímavé obchody, veci, ľudia, prostredie. Boli sme tam asi pol dňa a stálo to za to. 

Zostal nám ešte čas, tak ma kamoška zatiahla do národného múzea. Za čo som rada, mala som takto aj trochu kultúry. A kde je lepšie ju zbierať ako v Londýne v múzeu. Stále nám zostalo zopár chvíľ, tak sme na záver pozreli Kensington Gardens, ktoré boli krásne a zložili sa tam pri jazere v parku. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Už len ťažko mohlo byť lepšie – jedine, že by to trvalo ešte dlhšie. Celý deň sme sa prerozprávali a veľa sme toho videli bez toho, aby sme sa odniekiaľ ponáhľali. Budem si nás pamätať, ako tam spolu sedíme v pekných londýnskych parkoch, svieti na nás slniečko, ľudia okolo nás oddychujú a my sa tam spolu smejeme. 

Na záver som ešte od baristov na stanici dostala horúcu čokoládu zadarmo a bolo načase sa rozlúčiť. Bolo mi smutno, ale aj tak ma tie naše spomienky hriali po ceste vlakom aj keď slnko už zašlo.

V nedeľu som ešte absolvovala prácu, trochu si oddýchla osamote a spravila predbežný plán na ďalší týždeň, pretože prišiel čas, kedy znovu prišla na návštevu moja mama – poslednú.

Návšteva mamy a prvé záchvaty

(23 – 29/04/18 – Pondelok – Nedeľa)

Týždeň s mamou, opäť raz. Keď som ju v pondelok bola vyzdvihnúť v Londýne, už to bolo také... normálne. Ako keby sme takto fungovali často a ešte aj dlho mali. Že sa mi tu občas objaví. 

Tentoraz bola taká unavená z cesty autobusom, že odkedy prišla, tak spala až do druhého dňa. Takže vlastne som mala ešte deň navyše bez nej – ak nerátam jej spiacu podobu zavretú v izbe. Využila som teda čas ešte na dorobenie nejakých svojich vecí, prechádzku a oddych. 

Mama sa zoznamuje s našimi susedami
Mama sa zoznamuje s našimi susedami 

V utorok už sme ale vyrazili do okolia – Eastbourne. Veľmi sa nám nevydarilo počasie a bola som z toho celkom mrzutá. Na juhu je často prekvapivo pekné počasie a teraz držalo skutočne dlho, tak som dúfala, že mama to tu uvidí také prívetivé konečne tiež. Teraz to až tak nádejne nevyzeralo s predpoveďou na tento týždeň a dnes sa to hneď prejavilo vetrom a dažďom. Nehovoriac o tom, že mama klasicky všetko fotí a jednu fotku robí hodinu, kým ja za ňou stojím a čakám a moknem. Naozaj sa snažím mať trpezlivosť, ale toto je niekedy na úrovni Buddhu pre mňa a tam ešte teda nie som. Ale bol to pekný deň aj napriek umrholenému studenému počasiu a občasnej iritácii. Našli sme kníhkupectvo, kde to bol obrovský sklad starých kníh, takže tam sa ešte určite vrátim. Vyzeralo to pre mňa ako stelesnený raj na zemi. A na zahriatie sme zapadli do útulnej kaviarničky, kde boli asi len tri stoly medzi poličkami s platňami a okrem nás tam nikto nebol. Veľmi pekné miestečko, také útulné – hlavne cez upršaný deň. Ako nakoniec aj celý Eastbourne.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

V stredu sme mali už typicky spoločný upratovací deň a objavovanie okolia tu doma. Zamierili sme hore na kopec, kde to ešte mama nevidela. Vyšlo tentoraz síce trochu slniečko, ale taký vietor bol, že sa niekedy nedalo ani ísť a bola preto aj zase celkom zima. Znovu som sa na počasie hnevala, že som tu mala svoje pekné a teplé jarné prechádzky a predstavovala si, ako to v takej podobe ukážem mame, tak mi to samozrejme nemôže dopriať. Ešte aj tie ovce s jahniatkami už boli preč.

Wilbo nemohol uveriť, že ho v tom vetre ženieme ešte ďalej a dal nám to patrične najavo svojím výrazom
Wilbo nemohol uveriť, že ho v tom vetre ženieme ešte ďalej a dal nám to patrične najavo svojím výrazom 
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A aby toho nebolo málo, stihli sme sa vcelku nepekne pohádať, čo len zakončilo zničenie mojich idylických predstáv. Celé ma to mrzelo a chvíľu som sa z toho musela otriasať. Potom sme sa samozrejme upokojili a zvládli sme zvyšok dňa vcelku príjemne. Pofotili sme sa pri koňoch, videli more zhora a prešli sa po peknej ceste späť domov, kde už ani tak nefučalo. Koniec dobrý, všetko dobré.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vo štvrtok sme sa zobudili konečne do slnečného dňa, takže sme zamierili znovu rovno do maminho milovaného Eastbourne. Najedli sme sa v bufete a zamierili sme na pláž. Fučalo síce poriadne, ale už sme si zvykli. Dali sme si zmrzlinu, pozreli Pier, absolvovali dlhú prechádzku k útesom. Pamätám si ten okamih z dneška, keď sme išli späť a na ulici hral pouličný spevák, ktorý zrovna spieval začiatok „Creep“. Moja srdcovka. Ako sa to tam rozoznelo tými malebnými uličkami, kým pofukoval vetrík a škriekali čajky... najradšej by som si tam sadla a počúvala donekonečna, ale museli sme stihnúť vlak. Bolo to krásne. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Piatok bol veľmi upršaný. Vzala som mamu do Ringmeru, kde sa mohla na prechádzke kochať domčekmi. Pozreli sme opera house v Glyndebourne a aj napriek počasiu to bolo nádherné prostredie. Krásne záhrady, jazero aj stavba. Cez slnečný deň si to ani neviem predstaviť, ale ocenili sme to aj takéto typicky anglické – upršané.

Mamu som vyhodila ešte v Glynde, aby si išla pozrieť kostol a ja som zaparkovala na stanici, že ju počkám. Ale zostalo mi veľmi zvláštne. Bolo mi akosi nevoľno, mala som pocit, že odpadnem, že mi tŕpnu končatiny a hlavne prevládal pocit, že sa mi stane niečo zlé, že zomieram a podobné zábavné myšlienky. Cítila som, ako vo mne stúpa panika, až som nakoniec musela vystúpiť a ísť ju nájsť, pretože jediné, čo som mala v hlave bolo, že sa mi niečo ide stať a mal by ma niekto aspoň čo najskôr nájsť. Mamu som stretla počas jej cesty naspäť, oznámila jej len, že sa cítim zvláštne a bola som absolútne zmätená z celého toho stavu a hlavne z myšlienok, čo s ním prišli. Nejako som to ale zatlačila a vybrala sa šoférovať naspäť domov. 

A tam prišiel po chvíli ešte horší stav. Končatiny znovu tŕpli, nevedela som či idem odpadnúť alebo len strácam spojenie so svojím telom, cítila som sa zvláštne a hlavne ma zaplavovala stále panika a presvedčenie, že zomieram. Netuším, ako som to zvládla došoférovať. V izbe som sa len zvalila na posteľ a chvíľu driemala vedľa nej, aby som sa upokojila. Už sme nikam nešli a ja som bola celý deň dosť vystresovaná z toho, že zase sa mi niečo deje, že znovu budem mať problémy, znovu riešiť doktorov a že už chcem mať len svoj pokoj a doužívať si tu svoj pobyt. 

Bola som výnimočne rada za to, že nie som sama. A hlavne za to, že je to práve mama, čo je tu so mnou. Občas sme asi aj tak stále všetci vnútorne tie malé decká, čo sa cítia bezpečne len v jej blízkosti. Niečo sme si uvarili, pozerali seriál a ja som sa trochu upokojila. 

Na druhý deň som sa cítila o niečo lepšie, ale stále nie ideálne. Zastavili sme sa na raňajky na Middle. Pršalo samozrejme, takže ani tam to mama nevidela také pekné ako som chcela, ale na druhej strane, aspoň ani také plné. Tak sme sa najedli, pokecala som s Eileen a pokračovali sme do Brightonu. Tam sme blúdili po uličkách s trhmi a bazármi dosť dlho, ale tentoraz ma to prezeranie obchodov bavilo, lebo to nebolo len oblečenie, ale aj plno zaujímavých vecí, kníh a starožitností. Zakončili sme to posedením na pláži pri káve. Mama tu vždy len pozerá okolo seba, fascinovaná tými ľuďmi, čo chodia ulicami Brightonu. Už ale aj ona konečne vidí jeho čaro a obľúbila si ho.

No a v nedeľu už sme teda len postíhali autobusy a vlaky. Skoro sa nám to tentoraz nepodarilo, nastúpili sme na zlú náhradu – zase bola samozrejme odstávka – a keby nás Dave nehodil na stanicu, tak sme v háji. Vyprevadila som ju, zakývala jej a jej posledný pobyt tu bol ukončený. Bol to pekný týždeň. Aj ona si to tu už obľúbila a bude jej to chýbať. Ja sa ešte stále snažím nemyslieť na to, ako to ešte len bude všetko chýbať mne.

Takto väčšinou vyzerali naše raňajky
Takto väčšinou vyzerali naše raňajky 
Wilbo chcel niečo z raňajok samozrejme tiež
Wilbo chcel niečo z raňajok samozrejme tiež 

Teraz mi však úprimne trochu chýbala jej prítomnosť. Cítila som sa stále zvláštne, bála som sa, že sa mi tie podivné stavy vrátia, nevedela som, čo sa so mnou deje a asi prvýkrát v živote sa vo mne objavil citeľný strach z toho, že zostanem sama. Síce s domácimi, ale tí boli čoraz častejšie preč a aj keby nie, tak stále… bez najbližších, takže nejakým spôsobom sama. Všetko to boli pre mňa nezvyklé pocity a hlavne znepokojivé. Driemala vo mne netradičná panika zo všetkého, aj z maličkostí, ktorým som predtým nevenovala pozornosť alebo s nimi bola spokojná. Už som o tom “niečom” v sebe vedela, ale stále som ešte nevedela, čo to je vlastne zač. 

Držím sa toho dobrého… ale šmýka sa to

(30/04 – 06/05/18 – Pondelok – Nedeľa)

Nie veľmi zapamätateľný týždeň. Middle a upratovanie a prechádzky a divné stavy, ktoré sa mi občas vracali a stresovali ma a ja som sa prekvapivo tešila, keď pôjdem domov, aby som mohla pobehať po doktoroch a nejako to vyriešiť. Čakalo ma tam riešenie zubárky a dúfala som, že sa mi podarí vyriešiť aj toto zvláštne niečo, čo sa na mne prichytilo. Tak veľmi som už chcela mať pokoj a neuvedomovala si, že práve to stresovanie sa z toho, aby už všetko bolo dobré a aby som ho mala, tomu pridávalo.

Vo štvrtok som mala večer taký pekný jednoduchý moment. Večerné čítanie pri pomaly zapadajúcom slnku vonku na dvore. Občas som sa rozhliadla okolo a znovu to ocenila. Farby a jar vo vzduchu, mušky lietajúce v neskorom svetle okolo kvitnúcich kvetov. Mohutný strom s hojdačkou a za ním krásna rozkvitnutá čerešňa. Kravy na lúke a psy pri nohách. Už mi to chýbalo, tieto teplé dni vonku. Aj polia sa už všetky zelenajú. 

Fotky z rozkvitnutých prechádzok
Fotky z rozkvitnutých prechádzok 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Dúfala som, že rovnako ako prírodu aj mňa už opustí to čokoľvek hnijúce a zomierajúce vo mne z období predtým a znovu to všetko zakvitne spolu s okolím. 

Nepochopené vyznania a nepochopené myšlienky

(07 – 13/05/18 – Pondelok – Nedeľa)

V tieto dni prišiel hokej, ktorý mojej hlave pomáhal odpútavať sa. Sledovala som poctivo zápasy hlavne fínskeho tímu (áno, som v tomto stále vlastizradca), pracovala na svojich veciach, chodila von a snažila sa držať toho pozitívneho. Občas trochu zúfalo. Niekedy sa mi podarilo nasať do seba počas sedenia na lúke dostatok pokoja na to, aby som sa oklamala, že už tam zostal iba ten a všetko je dobré. Ale vždy rýchlo prišlo niečo, čo mi to vyvrátilo.

Kazili mi to pripomínajúce sa myšlienky a stavy, ktoré sa na moju smolu nikam nechystali. Ako v sobotu, kedy to bol pekný deň, ale… ale.

Pováľala som sa dnes v posteli, pozrela hokej a neskôr sa vybrala cez upršané počasie pozrieť zase baby do Brightonu. Tešila som sa. Až pokým ma na stanici nechytili stavy veľmi podobné tým, čo som mala vtedy, keď tu bola mama. Tŕpnutie, strach, pocity, že idem odpadnúť a návaly paniky. 

Začala som si všímať spojitosť s upršaným počasím a pomaly aj s touto konkrétnou stanicou, kde sa mi to stalo vtedy prvýkrát. Ale nateraz som si to všímala len natoľko, že som sa pokúsila pripísať to nízkemu tlaku práve z počasia alebo nejakému podobnému odľahčenému vysvetleniu, aby som sa utešila. Veľmi som si to ale neverila – aj keď som sa pokúšala.

Samozrejme som už vtedy spravila tú chybu, že som googlila a jediné, čo som tým dosiahla bolo, že som mala v hlave ešte katastrofickejšie scenáre, než som si už beztak vymýšľala sama. Znepokojovalo ma ale tiež to, že kedysi som sa na tom vedela pobaviť – že keď si vygooglim bolesť hlavy, už to znamená, že mám podľa výsledkov nádor v pokročilom štádiu. Fungovala som na tom, že som radšej brala ako prvú možnosť tú, čo najmenej vážnu. A teraz to odrazu bolo presne opačne. Teraz sa moje myšlienky takýchto vecí chytali ako nejaká gigantická chobotnica, ktorá sa načahuje len po všetkom zlom a negatívnom, aby to mohla nahrabať a zaplavovať ma tým a prvýkrát po dlhom čase odkedy som sa toto myslenie naučila ovládať, som sa toho zase nedokázala nijako zbaviť ani s tým bojovať. Alebo skôr… síce bojovať, ale bez väčšieho výsledku. To ma na tom najviac znepokojovalo, že moje myšlienky odrazu akoby nepatrili mne a robili si čo chceli – aj so mnou. 

Dočítala som sa vtedy aj o panickej poruche, kde samozrejme príznaky sedeli tiež. Ale z nejakého dôvodu som si ako úplný hlupák povedala že “to predsa nesedí k mojej zvyčajne flegmatickej povahe v týchto veciach a správaniu, takže to určite nie je ono”. Priala by som si, aby mi vtedy niekto strelil facku na prebratie a vysvetlil, že “porucha” sa to volá práve preto, že sa človek nespráva a nepremýšľa tak, ako sa správa normálne.

Myslím si, že nejaká časť mňa si tento fakt síce uvedomovala, ale možno práve panická porucha vo mne sa desila odhalenia a tak radšej než aby ma nechala uspokojiť sa s týmto vysvetlením a riešiť to, tak na mňa hádzala oveľa hrôzostrašnejšie scenáre a desila ma na smrť ďalšie týždne navyše, kedy som nevedela, čo sa so mnou deje. Ale ako hovorím, nateraz som si to uzavrela “nízkym tlakom” alebo “to je z chrbta” a snažila sa ignorovať myšlienky o tom, že to je niečo oveľa vážnejšie a že zomieram, ktoré sa mi neustále prebíjali do hlavy a nedovolili mi užiť si to pekné tak naplno, ako predtým. 

Na dnešný deň som to teda tiež niekam upratala, zatlačila a sústredila sa na to pozitívne.

Bola v Brightone okrem Kiky aj Adél s kamoškou – veľmi v pohode Češka. S babami to bolo ako vždy fajn, najskôr sme si sadli na kávu – ja teda na muffin a čokoládu – poklábosili sme, pokračovali na nákupy, kde sme blúdili obchodmi, navečerali sa a potom už som smerovala do vlaku a zo stanice autom k Báre. Toľko socializácie, až sa čudujem, že som sa z toho nezrútila.

Absolvovala som u nich spoločnú večeru, ktorú robil Harold a pozval nás – bol tam aj Arthur, druhý brat, aj ich mladšia sestra Hen. Bolo to celé veľmi fajn a príjemné.

Trochu som závidela tým deťom, že sa môžu spoľahnúť, že sa o nich rodičia dlhodobo postarajú. Jeden už robil druhú výšku (prvú nespravil), všetko financovali rodičia, a druhý – Harold – bol doma, lebo mal depresie, tak sa venoval pestovaniu svojej záhradky. Aj keď zároveň mi to prišlo, akoby im tým bolo dovolené zostať deťmi príliš dlho, a tiež ľuďmi, ktorí sa o seba sami nepostarajú ak by na to prišlo. Teraz som im to však závidela, pretože som mala pocit, že tiež by som niečo také ocenila. Aby sa chvíľu staral niekto iný o všetko okolo mňa a ja som mohla riešiť len svoju hlavu, ktorá vyvádzala. Narozdiel od nich som však takú možnosť nemala, tak som sa musela spoľahnúť na to sústredenie sa na to pekné – ako takéto príjemné večery – a na to, že nejako to postupne vyriešim aj bez bohatých rodičov a možnosti prázdnin čisto pre seba.

Bára im dnes oznamovala odchod, čo ma celkom dojalo aj za nich. Presúva sa k Eileen, ktorej bude pomáhať s ich bed and breakfast. Domáca v jej rodine sa totiž tiež správala ako úplná brzda a pripomenulo mi to moju obľúbenkyňu z Birminghamu, aj keď ja som tam aspoň bola krátko. Táto jej znela ako klasická nadradená Angličanka, čo túto svoju stránku niekedy nevie ovládať a ja som bola znovu vďačná za Sophie. 

Napriek všetkému to bol pekný deň a pekný večer. Ale pamätám si, ako som si strašne priala, aby som sa mohla už jednoducho sústrediť na veci znovu bez toho, aby som pri tom bojovala najskôr s veľkými bolesťami a potom s neuveriteľne ťaživými myšlienkami, čo mi stále liezli do hlavy. Niekedy si vecami a situáciami ale proste musíme prejsť, či sa nám to páči alebo nie, no. Mrzelo ma, aj ma mrzí, že to muselo byť práve vtedy a že mi tieto veci spolu zožrali pár mesiacov z pobytu v Anglicku a zahmlili tak môj raj. Ale nakoniec aj to bola skúsenosť, zvládnuť veci sama v zahraničí aj cez tieto problémy – fyzické aj psychické, aby som to dala hneď jednou ranou.

Nedeľu som strávila v práci a potom pozeraním hokeja. Občas som už mala záchvevy tých pocitov aj v práci (ako v tento deň) a začali sa mi k tomu pridávať ďalšie – obavy z chodenia tam. Z nejakého dôvodu ma desila predstava, že sa mi tam niečo stane pred všetkými. Mala som chuť sa tomu začať vyhýbať, ale bojovala som s tým a poctivo pokračovala v brigádovaní. 

Postupne sa to však takto nabaľovalo a mala som nakoniec tie nasledujúce týždne pocit, že už sa kvôli tomu musím premáhať takmer pri všetkom. Bála som sa šoférovať, bála som sa chodiť do práce a postupne som sa začala báť aj chodenia vlakom a dopravnými prostriedkami celkovo. Bála som sa aj toho, čo som dovtedy tak milovala – byť sama doma. Vo všetkom v mojom živote sa usadila panika a strach, niekedy tlmená, inokedy veľmi výrazná. Ale stále som sa to snažila prekonať a nakoniec sa mi podarilo udržať môj život v podobe, akú mal pred panikou. Veľa ľudí s panickou poruchou tieto pocity nakoniec prinútia sa skutočne určitým veciam vyhýbať. Mne to spôsobiť nestihla, ale stálo ma to značné množstvo síl na to, aby sa to nestalo. 

A obzvlášť preto, že v tomto období som ešte netušila, čo sa so mnou deje a to, ak to porovnám, mi to ešte niekoľkonásobne zhoršovalo. Moje myslenie sa zmenilo a ja som na to mohla iba bezmocne prizerať. Nútilo ma to aj do zmien správania, ale to som vo väčšine udržala rovnaké – no vnútorne ma to stálo neskutočnú námahu veľakrát a pre mňa vo výsledku to vtedy veľa nemenilo, pretože tie pocity tam boli či som sa podľa nich správala alebo nie.

Vždy som bola introvert a trochu asociál a z veľa vecí mala úzkosť. Takže poznala som tie problémy, čo máva človek ak má viesť rozhovor, keď si má objednať, keď má preboha nebodaj hovoriť pred viacerými ľuďmi alebo to peklo, ak má niekam zavolať a podobne. Poznala som teda, aké to je, keď človek bojuje s vecami a maličkosťami, čo sú pre iných prirodzené. Napriek tomu sa to nehrabalo nikam do úrovne toho, čo som zažívala pri všetkom teraz. Bolo to choré a bola som si toho vedomá, obzvlášť preto, že aj keď som úzkosť poznala, takéto myšlienkové pochody, čo som mala teraz boli veľký rozdiel oproti tomu, ako som sa dovtedy premýšľať naučila a ako som veci vnútorne aj napriek komplikáciám prijímala. 

Ešte nejaký čas som to brala tak, že som chorá fyzicky, niečo sa mi fyzicky deje a toto sú len psychické následky. Naozaj som akosi nemohla uveriť tomu, že by mi psychika dokázala vytvoriť aj také uveriteľné fyzické príznaky. Veď ja predsa naozaj cítim ako mi tŕpnu prsty, ako idem odpadnúť, ako nemôžem dýchať, ako mi prestáva biť srdce, takže to nemôže byť len v mojej hlave, nie? Nuž, niekedy je fascinujúce, čo tá naša hlava všetko dokáže. A tiež to, že sú tie jej výmysly často také negatívne.

Čo bolo zaujímavé, je fakt, že práve Harold keď trpel v tomto období depresiami, trpel aj panickou poruchou. A že som si to nespojila trochu so svojimi príznakmi, keď mi Bára hovorila, ako si volal sanitku, že má infarkt a oni mu oznámili, že ho nemá, že to je len panický záchvat. Vtedy sme boli ale ešte priveľmi zaujaté tým, že sme boli škodoradostné – nech to vypovedá o našich charakteroch čokoľvek. Už sa to s ním totiž ťahalo dlho tá depresia a niekedy to pre nás bol naozaj celkom bizár. Ako na nás totiž Angličania pozerali zhora často z rôznych dôvodov – či už sme to pocítili alebo nie – tak sme my dve boli vinné z toho, že sme pozerali trochu zvrchu na nich za to, aké majú privilegované životy vo veľa veciach. Hlavne tie ich deti, kde pre nás veľa vecí bolo nepredstaviteľných. Najskôr nám ho teda aj bolo ľúto, ale keď sedel v tom ich veľkom dome už dlhší čas, priživoval sa na rodičoch, nemusel sa okrem seba o nič na svete starať, Bára mu robila ešte okrem svojej práce mesiace aj pestúnku a plakal ako dospelý chlap týždeň za to, že mu nenechali šteniatko, tak nám to prišlo celé vcelku komické, že ako by tie ich deti kedy zvládli reálny život samé za seba. Nie len so svojimi psychickými problémami, ale aj všetkými okolitými čo musia ľudia v živote riešiť a o nich sa veľmi neobtierali v takomto bezpečí. Takže to, že si volal sanitku kvôli neexistujúcemu infarktu už len pre nás pridalo do bizarnosti toho celého. Obom sa nám tie úsmevy ale vypomstili, pretože nakoniec sme s panickou poruchou odchádzali z rôznych dôvodov z Anglicka obe. A práve Bára si neskôr volala sanitku kvôli neexistujúcemu infarktu tiež, takže asi nás vtedy karma pri našej zábave sledovala a usmievala sa podobne pobavene – ale na našu adresu. 

Možno sme teda mohli mať viac pochopenia a možno by mi potom vďaka tomu skôr trklo, že sa mi deje niečo podobné a že očividne tie príznaky skutočne môžu byť veľmi uveriteľné a naozaj to nie sú len nejaké výmysly rozmaznaného Angličana. Teraz spätne mi ani ten ich život nepríde vo všetkom taký ideálny, pretože stále platilo, že Angličania sa vedeli baviť o všetkom, len o svojich problémoch veľmi nie a tak bol chalan možno síce rozmaznaný, ale pravdepodobne aj veľmi osamelý. Nakoniec, skutočne to nie je všetko len o prostredí a peniazoch, keď príde na psychiku. Ale aj tak si stále neviem predstaviť, čo by robil, keby musí riešiť aj iné problémy ako seba. 

Bára si to odniesla vo viacerých významoch. Okrem toho že mu skutočne robila pestúnku a že za ňou často chodil ako chvostík, tak sa na ňu možno aj preto naviazal až príliš. Úplne ho neviním, keďže doma sa pravdepodobne s nikým nemohol osobnejšie porozprávať. A Bára od neho síce bola staršia a pre ňu bol ako mladší brat, ale stále to bola veľmi sympatická baba. Vyústilo to teda trochu do takej romantickej komédie (a trochu tragédie), kedy im Bára oznámila odchod a on jej potom pred ním vyznal lásku. Operka a bohatý syn znie ako zaujímavá zápletka, ale Bára celé čaro situácie veľmi rýchlo zničila, keď vďaka svojej angličtine pochopila, že jej rozpráva o nejakej inej babe a popriala mu s ňou veľa šťastia. 

Takže celé toto obdobie bolo trochu tragické a trochu komické a hlavne plné nepochopenia. Nie len voči bohatému anglickému chlapcovi od nás oboch a v rôznych významoch, ale aj odo mňa voči mojim vlastným príznakom a dianiu v hlave. Ešte to ani zďaleka nekončilo – čo sa so mnou deje som si uvedomila až o nejaký mesiac neskôr, ale o tomto svojom stave už sa tam budem rozpisovať menej, pretože som sa to snažila ignorovať. Tak aby ste vedeli, čo mi tak veľmi ovplyvňovalo tieto aj nasledujúce dni. 

Neboli to teda celý rok odkedy som odišla z Birminghamu iba pekné prechádzky a čarovné chvíle. Problémy s telom ktoré som mala za sebou sú jedna vec, ale akonáhle s vami začne bojovať vaša vlastná hlava, odrazu je skutočne jedno v akom raji žijete, ako veľmi ho pozitívne vnímate a ako je už vaše telo zdravé. Všetko aj tak pokryje lepkavá hmla a je skutočne ťažké sa jej zbaviť. Nakoniec som to dokázala, ale tu som bola ešte len niekde v polovici môjho boja s ňou – toho najväčšieho, pretože nie že by tieto celkové boje s mojou hlavou skutočne niekedy skončili. Nie je to vždy ideálne v živote a očividne ani v živote v zahraničí, nech je tam jednému akokoľvek dobre. 

Ale poučenie ktoré z toho stále mám, je to, čomu verím celý život – že je treba všímať si a hlbšie vnímať každú malú a jednoduchú chvíľu a romantizovať si aj úplne maličkosti. Aj keď to je naozaj niekedy ťažké a keď sa hmla usadí, nedá sa cez ňu veľmi to pekné vnímať, ako sa mi už tiež stalo nielen tu ale aj veľakrát v živote. Ale vždy som sa z toho hrabala sústredením sa na to najmenšie – teplý čaj, dobrú knihu, pekný západ – a až potom postupne sa z toho dalo odraziť ďalej. Maličkosti a okamihy pre mňa vždy boli základ a myslím, že ním sú aj celkovo v živote, preto to pomáha, ak ich človek vie hlbšie vnímať a sústrediť sa na ne. Aj ten život potom inak prežíva. Často sú ten rozdiel čo nás aspoň trochu drží nad vodou. A viem, že aj práve v Anglicku mi pomohli od toho, aby som tomu prepadla ešte viac. Aby ma tá panika, ktorá ma ovládala, skutočne prinútila k väčším zmenám správania aj robenia vecí. Pretože som celý čas mala v hlave, že ma to nemôže prinútiť nechodiť von, nechodiť do práce, nechodiť nikam, pretože ako potom uvidím toľko pekného ako dovtedy? Ak by som vtedy na tie okamihy nebola tak veľmi zameraná a neprikladala im takú váhu, len málo vecí by mi pomáhalo s tým nejako viac bojovať a odolať týmto nezdravým a silným pohnútkam. Obzvlášť preto, že vtedy som ešte nevedela s čím to zápasím a nemohla si ani povedať, že to “len” vystrája moja hlava a mám ju ignorovať. Bol to pre mňa veľký boj s niečím neznámym, a v tom veľkom boji mi pomáhali práve tie malé veci. 

Okrem pár pekných pohľadov a chvíľ som si z tohto negatívnejšieho obdobia zobrala ako pozitívne práve to – alebo sa v tom viac utvrdila – že na každej maličkosti a okamihu záleží. Že z nich je zložené všetko v živote a že majú veľkú dôležitosť. Že je skutočne treba čo najviac vnímať každú vôňu a úsmev, šum vánku, dotyk psej laby, teplý hrnček v rukách alebo zvuk dažďa, čo klope na okná. Pretože aj keď všetci a všetko ostatné zmizne, tie maličkosti a okamihy tu vždy budú. A možno nás zachránia.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  279x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

3 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu