Anglický denník: 4. Z pekla do raja

Písmo: A- | A+

Po necelom mesiaci prišiel deň, keď som sa presunula skúsiť znovu šťastie. A tentoraz som nenašla len šťastie, ale aj nový domov a jednu z najkrajších skúseností, akú som kedy mala a mať budem.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(27 – 28/09/2017)

27/09/17 – Streda

Presun 

Ráno som zaniesla malého do školy, žiadna rozlúčka sa našťastie nekonala. Som rada, že už to bude robiť niekto iný. Dala som si sprchu, dobalila veci a potom prišla domáca. Dala mi peniaze aspoň za odrobené dva dni z tohto týždňa, čo som už ani nečakala. Potom išla spať. Žiadne slová rozlúčky nepadli ani medzi nami a ani mi žiadne nechýbali. Tak som si zniesla kufre, spravila som zo seba človeka a vyrazila som. Paradoxne, keď som za sebou tiahla tie ťažké kufre preč, cítila som sa o niečo ľahšia. Ale je to aj tak trochu zvláštne, nechávať to takto za sebou s tým, že zase raz nevieš, čo ťa čaká. 

A tiež že ideš sama do Londýna, tam budeš musieť nájsť stanicu a ísť vlakom. Všetko prvýkrát v Anglicku. Vnútorný introvert s panickými záchvatmi vo mne kričal a nadával, že či som už úplný masochista. Ale tak… ja som mu nekázala udomácniť sa zrovna vo mne, nie? 

Poslednýkrát som teda prešla námestím a dotiahla sa s kuframi na zastávku. Bolo to na mieste, kadiaľ sme chodili v tú jednu víkendovú noc s mojou českou Terezou. Občas som pri pohľade na tie birminghamské ulice videla to prostredie odeté do tmy a svetiel lámp a nás dve ako tadiaľ kráčame so studenými sendvičmi. Nebolo to vždy zlé, nebolo. Tak som tomu mestu venovala aspoň úsmev na rozlúčku, že jemu nič nevyčítam, že viem, že to celé nie je jeho chyba.

Odtiaľ som sa autobusom viezla tri hodiny do Londýna. Skoro celú cestu som počúvala pianový soundtrack z Amélie, zatiaľ čo som pozerala na tie zahmlené lúky. Bolo to krásne. Ja som sa vždy vyžívala v dlhých cestách, autom aj autobusom, keď som mohla mať sluchátka v ušiach a len pozerať von a buď vidieť, alebo nevidieť, lebo som ponorená v iných predstavách. Teraz som pozerala a pozerala by som donekonečna, ale nakoniec sme dorazili do mojej prestupnej stanice – do Londýna. 

Bola som tam prvýkrát a bolo mi ľúto, že len takto, aby som sa ukázala a hneď zmizla. Do Londýna som sa zaľúbila už len z toho, ako som ho videla z autobusu. Asi majú pravdu tí Angličania, že je krajší než Birmingham. Budem tam musieť zavítať aj inak než na prestup. 

Každopádne tu zase začalo moje vlakové dobrodružstvo. Potom, čo som sa najskôr vybrala presne opačným smerom, som nakoniec predsa len našla stanicu. Chvíľu som síce hľadala zase správny vchod, ale našla som aj ten. Mala som v pláne sa najesť, pretože som umierala od hladu, ale išiel mi takmer hneď vlak – ktorý som našla prekvapivo rýchlo, aj keď to tam bolo… no… veľké. Tak som si tam sadla a myslela som, že už mám všetko za sebou čo som mala zvládnuť, keď som sa zrazu na internete dozvedela, že ten vlak sa bude deliť na polovicu, jedna zamieri tam kam mám ísť a druhá presne opačne. No kto samozrejme nevedel, v ktorej polovici sedí? Tak ma na chvíľu chytila panika, než som nazbierala posledné zvyšky odvahy, čo bol v tomto prípade väčší výkon, ako dobytie Ruska cez zimu, aby som sa spýtala nejakého človeka vedľa seba na tento fakt (a prehrávala som si v hlave pripravené anglické vety samozrejme tak dlho, až bolo skoro neskoro). Našťastie som sedela v dobrej polovici. Vnútorný introvert sa teraz už hádzal o zem aj s epileptickým záchvatom. 

Nakoniec som dorazila úspešne do mestečka Lewes, pričom som sa cítila po celom tom „zvládnutí” posledných dní, novoty a cestovania, konfrontácií, odchodu a cesty cez neznámo do neznáma, ako po zdolaní Mount Everestu. Bolo šesť hodín večer a mňa čakal začiatok novej kapitoly. Dúfala som, že už lepšej.

Vstup do rozprávky

Vyzdvihla ma na zastávke momentálna operka na aute. To mi zase privodilo ľahkú pachuť stresu, pretože mi to pripomenulo fakt, že ak som chcela brigádovať v kaviarni, musela som si to tam aj odšoférovať. Vodičák som síce mala, ale bola som veľmi nesebavedomý vodič, čo vedel jazdiť možno tak po našich dedinských uliciach a tam to končilo. Takže jazdiť po druhej strane a nebodaj niekde cez mesto neznelo vôbec lákavo. Už som zase raz cítila ako moja introvertná stránka, čo chcela len konečne pokoj a nič nové nezvládať, hľadá niekde sekeru a podozrivo sa na mňa usmieva.

Podarilo sa mi to však ešte vytesniť z hlavy, pretože bolo veľa iných a nových vecí, ktorým som sa mala venovať namiesto toho. Teraz som bola len spolujazdec a mohla som tak s otvorenými ústami (vnútorne) pozerať na tú rozprávkovú krajinu okolo, kým som sa rozprávala s operkou, s ktorou sme si veľmi sadli. S touto som tu mala byť týždeň, než odíde, takže to bolo pre nás obe dobre.

Pamätám si, že keď som videla jej fotky, tak som mala obavy, že je jednoducho staršia, skúsenejšia, vie šoférovať, a ja budem ako taká neskúsená vyoraná myš, čo sa tu nejak ocitla a bojí sa chytiť aj toho volantu. Ale nakoniec som sa tak vôbec necítila. Práve naopak, akosi mi to dodalo sebavedomie, že baby, čo som zatiaľ stretla, nabrali odvahu sem ísť až keď boli staršie ako ja, kým ja som sa sem hodila do skúšky ohňom rovno po hlave. Veď načo zbierať skúsenosti s prácou, šoférovaním a životom doma a až potom ísť niekam do cudzieho, aby to išlo hladšie, keď ich môžem rovno nazbierať tu, nech to je akokoľvek hrboľaté, že jo.

Moje srdce tentoraz prestalo biť zo stresu a namiesto toho plesalo pri každom pohľade. Celá tá krajina, hlavne tie dedinky čo prišli potom, tie domčeky a lúky a záhrady a ovečky a neskutočne rozprávkové prostredie… občas som musela silnejšie žmurkať, že či sa mi to naozaj celé iba nesníva. Aj ten náš krásny biely dom ako z kresby, obrastený ružami. Som si povedala, že tam pretrpím hocičo už len kvôli tomu prostrediu, čo pre mňa dovtedy existovalo len v nejakých filmoch z čias starého Anglicka. A odrazu v jednom takom som. Už som len čakala, kde sa na privítanie vynoria Bennetovci.

Nový domov
Nový domov 

Domáci mali byť „starší pár”, čo teda aj boli, ale predstavovala som si ich trochu staršie a unavenejšie. Namiesto toho ma privítala domáca, neskutočne energická módna návrhárka, ktorá mala tej energie viac, než som kedykoľvek v živote mala ja. A jej manžel, zase neuveriteľne flegmatický učiteľ, ktorý bol ten najtypickejší Angličan akého som naživo videla. Sedel tam za vrchom stola s baretkou na hlave, cigarou v ústach a pred sebou mal rozložené veľké noviny. Celé mi to prišlo veľmi prívetivé a úsmevné. 

Obaja boli veľmi uvoľnení, priateľskí, nič veľmi neriešili a o nič sa nasilu nesnažili. Jednoducho ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec, že som sem prišla a mala s nimi žiť. Ani som sa necítila ako ich nový „zamestnanec”, len ďalší prírastok do domácnosti. 

S operkou sme mali spoločnú večeru a porozprávali sme sa o rodinných situáciách, ktoré máme veľmi podobné. Tiež o spánkových paralýzach, s ktorými máme obe skúsenosti a celkovo sme si porozumeli ešte o niečo viac. Bol to príjemný večer a najlepšie na ňom bolo, že celý ten čas nám robili spoločnosť dvaja zvierací spoločníci, ktorí mali byť moja najväčšia starosť – čierny labrador Wilbo (Wilbur) a starý kokr Jackson. Vidieť tie krásne psie tváre, o ktoré som sa mala starať namiesto nejakých anglických chalanov, čo sa nevedia spratať do kože, bolo najväčšie požehnanie za veľmi dlhý čas.

Wilbo (Wilbur)
Wilbo (Wilbur) 
starý Jackson
starý Jackson 

A celkovo… vyzerá to tu naozaj ako v raji. To zariadenie domu, záhrada, okolie. Miestami nechápem, že tu naozaj som a naozaj to vidím. Je to celé ako vystrihnuté z knihy od Austenovej. A ešte lepšie, lebo to je reálne. Až sa bojím, že by som ja mohla mať niekedy vážne takéto šťastie. Pokiaľ to tu vyjde, tak to naozaj bude ako pobyt v starom anglickom filme, kde máš z okna výhľad na lúky s ovcami, pod stromami sa pasú malé zajačiky, na raňajky máš vajíčka alebo varené zemiaky a potom ťa tá nostalgia položí, keď raz odídeš. Bodaj by.

Jedno, čo som vedela a čo ma utešilo, bolo to, že som sa celá uvoľnila, ešte som tam len prišla. V tomto neznámom prostredí som sa cítila ako doma hneď po príchode. Akoby som len prišla na návštevu k starým rodičom z Anglicka, ktorých som vždy poznala. Žiaden stres, žiadne neznámo. Možno to môj mozog spoznal zo všetkých tých mojich predstáv o Anglicku a preto mu to vôbec neprišlo také neznáme. Aj keď toto tie predstavy ešte prekonalo. 

Avšak už len ten obrovský rozdiel v pocitoch, ako som sa po príchode cítila tu a ako v Birminghame, bol dobré znamenie, že… možno som tentoraz už naozaj našla to správne miesto.

28/09/17 – Štvrtok

Prvý deň na juhu

Po takmer mesiaci som sa konečne vyspala. Spala som do deviatej ako bábätko a operka (Žaneta) zatiaľ stihla upratať. Vraj je v bežné dni upratovanie to, že pretrie zem po psoch dole na chodbe, udrží trochu čistú kuchyňu a natrasie podušky. A samozrejme potom jeden deň v týždni – teraz vraj už naozaj – spraví jedno veľké upratovanie. To mi už prišlo ako ničnerobenie po predchádzajúcej skúsenosti.

Ale aby som nezabudla… to ráno. Ach. Ten výhľad z okna na lúky, kde sa pásli kravy a za sebou mali pozadie kopca, spoza ktorého vychádzajúce slnko rozháňalo rannú hmlu. S takýmto výhľadom sa hneď lepšie vstávalo. A vlastne už len tá izba (bola som vtedy ešte v izbe ich vnučky), čo vyzerá tiež ako z rozprávky – biele okenice, ktoré sa zdvíhajú hore, lampička so šnúrkou na zatiahnutie, všade knihy, čarovné staré nábytky a posteľ ako pre princeznú. Vlastne som si nebola úplne istá, či som sa už naozaj zobudila.

Žaneta mi toho chcela ukázať čo najviac než odíde, tak sme hneď po raňajkách vyrazili do Brightonu. Počas cesty vlakom sme sa rozprávali znovu o veľa veciach, a mne to dodalo viac sebavedomia do tej novoty – necítila som sa o nič menej vyspelá alebo rozumná. A tiež som mala lepšiu angličtinu, tak som si už oveľa viac verila, že to tu zvládnem.

No a Brighton... to bola zase jedna z tých chvíľ, keď si plne neuvedomuješ kde si a čo si. V jednej chvíli doma na Slovensku, v druhej v schizofrenickom Birminghame, a v tretej zrazu bývam v prostredí ako od Austenovej na juhu Anglicka, s rozprávkovým prostredím aj ľuďmi a idem si len tak odskočiť do prímorského mesta. Bolo to celé tak super, až mi to plne nedochádzalo a potom ma samozrejme vždy hnevá, že mi to plne nedochádza. 

Niečo sme zjedli, než si ona išla po nákupoch a ja som zamierila na pláž. Tam už som si to začala uvedomovať. Že sa prechádzam po pláži Brightonu, ten slaný vzduch, škrekot čajok, smrado-vôňa rýb, hudba zo stánkov. Skoro som tam lietala od šťastia. Kúpila som si veľké čierne cappuccino a sedela na pláži asi dve hodiny. A sedela by som aj dlhšie. Všetci tam oddychovali, niektorí ležali sami so sluchátkami, iní jedli a pozerali na more, často v oblekoch, kým mali zrejme pauzu z práce. 

nálety čajok na pláži
nálety čajok na pláži 

Na to, že bol koniec septembra a ešte v Anglicku, bolo veľmi teplo. Tak som si dopila moju kávu, vyzliekla mikinu a ležala som na kameňoch iba v tielku. Na pláži v Brightone. Áno, stále som si to dokola opakovala a uvedomovala. Občas je toho ešte stále veľa naraz si uvedomiť a vstrebať. Ale ono to prichádza a ono to aj príde. Tak poriadne. Keď konečne dostanem šancu si niekde normálne zvyknúť a spraviť z toho na nejaký čas môj domov. A myslím, že toto je to správne miesto, vystrihnuté ako z mojich predstáv a ešte lepšie. 

Keď som sa tam dostatočne nabažila všetkého, tak som sa pozbierala a vybrala sa nájsť ďalšie dve operky, s ktorými som sa mala stretnúť – Báru a Nataly. Pár kilometrov od môjho nového domova bývala rodina, čo sa poznala s tou mojou (tam mali okrem labradorov aj kone) a bolo zvykom, že sa poznajú aj ich operky. No a viac-menej presne ako som prišla ja, sa menila au-pair aj tam (Bára bola tá nová so mnou). Bola som rada, že som s niekým mala začínať naraz. Dúfala som, že si sadneme a budeme to tam spolu môcť objavovať a prichádzať na veci, zdieľať dojmy a skúsenosti. Obe som úspešne našla a z tej chvíle, čo sme sa poznali, to vyzeralo celkom sľubne. 

S nimi som prešla ešte kúsok Brightonu, než oni zamierili do Lewes a ja som sa stretla znovu so Žanetou. Pokecali sme ešte niečo a nakoniec zamierili tiež na vlak…a tam zase stretli baby. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu večer so psami a tak sa aj stalo. Ony zobrali svoje psy (dve čierne labradorky), my dve sme sa pridali s našimi a konečne som videla aj trochu z okolia pri našom dome a dedine. A je to všetko neuveriteľne pekné. Nevedela som sa dočkať, kedy aj sama vezmem psov a pochodím to tu.

večerná prechádzka
večerná prechádzka 

Celé je to tu tak úžasne domáce. Ideš cez polia so psami, vidíš osamelý domček z ktorého sa kúri, obďaleč nejakú farmu, kde sa pasie dobytok, všetci sa zdravia a usmievajú, psy sa naháňajú. Jednoducho zrazu som sa ocitli v raji na zemi, so super ľuďmi, možnosťami zarobiť si aj relaxovať aj chodiť aj… všetko. Naozaj sa tomu bojím uveriť. Nie som zvyknutá na to, aby sa mi zadarilo. Väčšinou si narazím nos a získam práve tú neľahkú skúsenosť. Tak som dúfala, že mi ich vesmír hodil pod nohy, aby ma vycvičili a o to viac som si vážila túto odmenu. 

Ani nevieš, ako rada budem toto miesto nazývať domovom, keď sa ním stane. A ja verím tomu, že sa ním stane.

A aj sa stalo.

Skryť Zatvoriť reklamu