Anglický denník: 5. Život v knihe od Austenovej

Písmo: A- | A+

Prvé dni na juhu boli plné spoznávania okolia, zvykania si a neutíchajúceho údivu nad tým, v akej rozprávke som sa to ocitla.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(29/09 04/10/2017)

Prvý týždeň

Prvý týždeň som v mojom novom domove celý strávila ešte s ich momentálnou operkou. Zaúčala som sa, spoznávala okolie, prichádzala na to, ako veci fungujú a hlavne… sa cítila ako na prázdninách. Nevedela som si prestať užívať všetky tie pohľady, výhľady, čarovné domčeky a lúky, hmlu a gumáky, vychádzky so psami, jedenie vajíčok pri čaji, kým na okno klopká dážď alebo čítanie vo veľkej záhrade pri hrejivom jesennom slnku.

Miestami som sa bála, že keď párkrát rýchlo zažmurkám, tak sa to všetko rozplynie ako pekný sen. Ťažko sa mi verilo, že by som naozaj mohla mať také šťastie a o to viac som sa ponárala do tých pekných jednoduchých chvíľ a do každého pohľadu na svet okolo – aby som si to naplno užila skôr, než by sa mi to prešmyklo pomedzi prsty.

Ako sa ale blížil odchod predchádzajúcej operky a malo sa to zmeniť čisto už len na môj nový domov, pomaly som prijímala fakt, že to naozaj nikam neutečie a že budem mať ešte plno ďalších dní, týždňov a mesiacov na to, aby som to všetko naplno ocenila. A už vtedy som tušila, že ma to asi nikdy neprestane baviť.

29/09/17 Piatok

Hádaj, kto v noci nemohol zaspať. A vieš prečo som nemohla zaspať? Veľmi výnimočne od nadšenia. Mala som v hlave toľko pekných vecí, toľko radosti a plánov… naozaj som na to nevedela prestať myslieť. Nevedela som prestať byť šťastná a zaspať. A hoci to vstávanie nestálo za veľa, nevedela som si spomenúť, kedy sa mi naposledy niečo takéto stalo. Možno ešte niekedy v časoch detstva, keď bolo ľahké cítiť toľko nadšenia a radosti do vecí. Potom mi už dospievanie niečo z tejto schopnosti ukradlo.

S mojím spánkom to už vtedy – v časoch detstva – bolo problematické. Veľmi skoro ma začali trápiť nočné mory, k tomu sa čoskoro pridala nespavosť a časom aj spánkové paralýzy. Moja neschopnosť zaspať nebola teda nič výnimočné, avšak veľmi výnimočný bol tento pozitívny dôvod. Inak som si rokmi zvykla na to, že to malo vždy oveľa nepríjemnejšie príčiny. Táto zmena teda znamenala pre mňa naozaj veľa,.

Vstala som o pol ôsmej, aby som videla ten ranný rituál. A bola to neskutočná pohoda. Vstať, dať jesť psom, ak im nedala ešte domáca, vziať ich na vychádzku do toho krásneho prostredia, medzi zahmlené lúky, vychádzajúce slnko (kvôli kopcu na východe, čo ho zakrýva, tu vychádza o niečo neskôr) a pasúce sa ovce. To všetko vie hneď prebrať do života. Natriasť vankúše, dať riady do umývačky, pretrieť zem ak je špinavá a ak mi nik nič viac nepovie, tak to je koniec. Celé to zaberie možno niečo vyše hodiny. A potom ma už čaká zase buď jedna dlhá prechádzka so psami cez deň, alebo dve kratšie. Pre mňa úplná dovolenka. Aspoň teda tu doma, kým človek nezačne brigádovať pomimo, to sa potom trochu nahromadí zase nejaká práca. Ale to už je dobrovoľne na mne, koľko si jej naberiem. 

Dali sme teda ráno krátku prechádzku so psami, ktorá ma veľmi rýchlo prinútila rozlepiť oči dokorán, aby som vstrebala tie ranné výhľady. Potom som sa najedla cereálií a mohla som zaliezť do izby, kým ona išla robiť do kaviarne. Tam som si v pokoji robila svoje pár hodín (kde by sa mi toto stalo v Birminghame? Ešte „v pokoji”. Tam to bol neznámy pojem.). Nakoniec som vzala psov tentoraz von ja, už sama. A predtým som si dala zostávajúce varené zemiaky s maslom a soľou. Ako od babičky.

Obrázok blogu

Na prechádzku som vzala len Wilba (stále mám tendenciu volať ho Bilbo, avšak je tam aj horšia varianta, ktorá by ma mohla lákať) a išla sa prejsť cez lúky na kopec. Malo by sa odtiaľ dať vidieť more, ale bolo mi jasné, že s tým dnešným mrholivým a zahmleným počasím asi ťažko. A aj tak to bolo super – čo teda v takomto počasí som vždy radšej hovela s čajom v izbe, nie chodila dve hodiny po vonku, takže už len to indikuje, že to prostredie tu za to stojí aj v takejto podobe. Počuť len békanie oviec, čľapkanie blata pod gumákmi, cítiť vlhký vzduch a kone. 

Obrázok blogu

Keď som vyšla hore na kopec (mám pocit že tu ešte schudnem, ak budem dávať takéto túry len tak bežne), tak mi ten výhľad prišiel akoby som bola doma na Slovensku na našich kopcoch. Len ten môj labrador akosi očernel (doma sme mali bielu labradorku).

Prišla som naspäť až okolo tretej a nemohla som sa dostať do domu. Nešli mi otvoriť dvere a nikto tu nebol. Tak som chvíľu sedela s Wilbom vonku na záhrade, zatiaľ čo mrholilo, než som zbadala, že je pootvorené okno do obývačky. Vyzula som si teda gumáky, vysunula hore okno a cítiac sa ako zlodej, vliezla som dovnútra. Odtiaľ som otvorila dvere, vpustila psov a celá zablatená sa išla opláchnuť, kým som sa zabývala v kuchyni.

Uvarila som si vajíčka, dala si k nim chleba s maslom, zatiaľ čo sa mi psy obšmietali pod nohami. Prišlo mi to ako všetky tie knihy, čo som ako malá čítala, kde nejaké dievča prišlo k starej mame na prázdniny do čarovného prostredia (alebo niečo podobné), a každý deň zažívalo nejaké malé dobrodružstvá. Trochu som meškala vekovo, ale predsa len sa to stalo skutočnosťou.

Je to tu také domáce, že už teraz sa cítim nostalgicky. Pripomína mi to moje detstvo, ale nie úplne to skutočné, skôr to, čo som si predstavovala. S tým pokojným a rozprávkovým prostredím, čo som reálne úplne nemala, ale vždy som o ňom čítala knihy a pozerala filmy a chcela v ňom tiež žiť. 

S plným bruchom som sa potom zvalila v izbe, počúvala klavírnu hudbu a premýšľala nad tým, aké super to celé je, takýto pokojný deň, plný pekných chvíľ. Ísť na peknú prechádzku so psom v južnom Anglicku, najesť sa varených vajíčok vo vysnívanom prostredí a teraz ležať v izbe ako od Austenovej, s výhľadom na pasúce sa ovce, ktorému zavadzia len starý svietnik. Vlastne ani nezavadzia, iba dodáva na estetike toho výhľadu. Taká terapia na dušu.

Večer som si už len čítala knihu, pila čaj a nevedela som si dostatočne vychutnať celú tú situáciu a ten vzácny pokoj. V noci, keď som išla spať (ako vždy celkom neskoro), zasvietilo svetlo na záhrade, tak som vykukla z okna, kto tam buntoší. Líška. Takže dobrú noc mi tu doslova dávajú líšky. 

Obrázok blogu

30/09/17 Sobota

Ach, tie ranné prechádzky. Asi prvýkrát v živote budem rada skoro vstávať. A to je čo povedať, berúc do úvahy vždy len tých mojich pár hodín spánku za noc, kruhy pod očami a unavenú existenciu. Ale oplatí sa to, už len pre to ranné ticho, kedy počuť len ten čľapot mokrého bahna pod gumákmi, békanie oviec, občas štekot nejakého psa alebo zamučanie kravy v diaľke, štebotanie vtákov a škrekot vrán. Inak len hmla a pokoj. A k tomu ešte ten pohľad na roztrúsené domčeky po lúkach, ktorým sa dymí z komína a v ohradách sa pasú kone. Presne takéto pokojné miesto som potrebovala, aby som dala samú seba dokopy. 

Obrázok blogu

Inak teda kým ešte bolo vonku pekne slniečko, tak som si čítala knihu v záhrade. Ale ani som sa na ňu nevedela sústrediť, pretože som sa stále musela rozhliadať okolo, ako to všetko pekne vyzeralo – tá napoly upravená, napoly divoká záhrada, spokojné kravy rovno za našim plotom, biely dom obrastený kvetmi, drevené okenice, spokojne ležiaci psi… to všetko. 

Každopádne, keďže som stále bola v Anglicku a bola už jeseň, nakoniec začalo pršať, tak som zaliezla dovnútra a pustila sa do pozerania seriálu až do neskorého večera. A bola som neskutočne rada, že na to konečne mám čas – nielen byť spokojná a udomácnená a hlavne v pokoji, ale tiež chodiť a užívať si prostredie a spoznávať. A ešte keď potrebujem, tak aj mať v izbe niekoľko hodín nerušeného času pre seba na robenie svojich vecí a to všetko úplne bez stresu. Tomuto sa hovorí voľný víkend. 

Čas na výlety, čas oddychovať a robiť si svoje a čas zarobiť. A hlavne čas dať sa dokopy.

Birmingham, uč sa.

01/10/17 Nedeľa

Tak dnes som bola prvýkrát v kaviarni, kde budem tiež pracovať – pobudla som tam asi štyri hodiny. Bolo to len také rýchle zaučenie sa, ale nič, čo by som nezvládla. Viac-menej som len umývala riady na začiatok, občas zbierala taniere a šálky po kaviarni. Pomoc v kuchyni a prípravu jedál sa ešte naučím. Objednávky ani preberať nebudem, je tu dosť inej práce, lebo je to naozaj celkom rušné. Celé je to vlastne farma s rôznymi zvieratami, kam chodia ľudia na výlety a celé rodiny s deťmi sa naobedovať, takže je to tu často plné a je zhon vôbec to po nich upratať, umyť, dať riady naspäť a potom zase jedlá zaniesť.

Bola to tam celkom pohoda, ale tiež to bolo niečo nové, takže som sa necítila úplne vo svojej zóne. Asi ako keď je človek prvé dni v práci, len sa zaúča, spoznáva a cíti sa trochu neisto. Len tentoraz to bolo ešte navyše v Anglicku a po anglicky, teda v úplne cudzom prostredí aj s iným jazykom. Ale aj napriek tomu to nebolo zlé. Dohodli sme sa, že začnem pracovať až od ďalšieho týždňa a tak som sa tešila, že si ešte pár dní naplno užijem, kým sa mi pridá zase viac práce. A nie, že by aj doma nebolo treba robiť veci, ale prišlo mi že toľko som robila aj doma na Slovensku a zadarmo. Samozrejme, keďže som nemala toľko roboty a mala stravu aj ubytko, tak som veľa „vreckového” za to nedostávala a teda mi bolo jasné, že ak chcem aj zarobiť a nielen vyžiť, tak to budem musieť viac kombinovať s brigádou. Ale to ešte mohlo chvíľu počkať. 

Stále si musím dookola opakovať, čo všetko tu mám. Rozprávkový dom, neďaleké more, prímorské mestá, útesy, vychádzky prírodou so psami, malebný vidiek, pocity ako u čarovnej babky, pohodovú kaviareň aj ďalšiu českú operku ako spoločníčku. Čo viac si priať? Momentálne asi nič.

02/10/17 – Pondelok

Dnes sme znovu zamierili do Brightonu. A do Primarku. Tam by ma teraz nemali púšťať.

Mám tu málo vecí, takže v takýchto obchodoch len idem a hádžem do koša a snažím sa zastaviť. Nemám rada nakupovanie (jedine knihy a veci im podobné), ale toto je rýchle a teda ťažko zastaviteľné. Takže z „dovolím si len niečo” sa stalo to, že mám nové nohavice, tepláky, tričko, papuče, nočnú košeľu, sveter, župan, šiltovku, gumáky... ach. Ale nemám veľké výčitky, pretože sú to veci, čo potrebujem. Tá šiltovka ma obzvlášť potešila, pretože je ťažké nájsť nejakú, čo sa mi pozdáva a na tie umrholené prechádzky to bude často záchrana života a nálady. Ale keď som si predstavila, ako budú takéto nákupy vyzerať, keď si tu zase viac zarobím… asi sa tomu budem vyhýbať čo najviac. Tieto obchody sú prekliatie.

Po nákupoch sme sa najedli a počkali na Báru – operku, čo začína spolu so mnou v druhej rodine – čo sa k nám pridala. A hneď aj oddelila, keď zamierila do Primarku a my na pláž, lebo túto nezastaviteľnú hrôzu nakupovania sme už absolvovali. Na pláži nás skoro odfúklo. Malo to dnes veľmi ďaleko od toho slnečného dňa v Brightone predtým, kedy som ležala v tielku na kameňoch, ale aj toto malo niečo do seba. Sedeli sme skryté za kamenným výbežkom, ja som pila horúcu čokoládu a bavili sme sa o živote. A medzitým sme celý čas hľadeli na to rozbúrené more, cítili slaný vzduch a počúvali škrekot čajok. Snažila som si uvedomiť si, že som v Brightone. S úplne inými ľuďmi, na úplne inom mieste a že sa stávam zase úplne iným človekom. 

Obrázok blogu

Som tu po tých pár dňoch veľmi šťastná. Keď som sa chystala do Anglicka, ani som sa neodvažovala dúfať v niečo takéto. Žijem svoj sen, ktorý som vždy chcela a hlavne… konečne proste naozaj žijem, cítim a vnímam všetko okolo, aj tie najmenšie veci a chvíle.

Z Brightonu nás to nakoniec skoro odfúklo aj domov (taký vietor som naozaj asi nezažila, ale to sú tie prímorské mestá). Tam sme sa rozhodli, že pôjdeme ešte na burger všetky tri. No lenže burger nejak nebol tam, kde sme sa vybrali, tak sme naložili psy do auta a išli do takého pubu, okolo ktorého takmer stále prechádzame na aute a vyzerá veľmi prívetivo. Ešte je z vonku osvetlený ako vianočnými svetielkami a celým svojím útulným anglickým výzorom len láka, aby tam človek vošiel. Pokecali sme, dali sme si večeru, aby som teda minula ešte viac peňazí, ale stála za to. A s plnými žalúdkami, po peknom dni a dobrých rozhovoroch, sme sa zase roztrúsili po svojom.

03/10/17 Utorok

Deň som zase začala rannou prechádzkou. Tých asi nikdy nebudem mať dosť, nech tu budem akokoľvek dlho. Je ešte milé, keď vidíš všetkých tých ostatných ľudí ráno, čo blúdia so psami tými lúkami. Dnes sa so mnou na chvíľu jeden starký aj pustil do reči. Trochu sa obávam, že si zvyknem na tých priveľmi prívetivých ľudí, a potom, keď prídem na Slovensko, tak to bude šok. Tam všetci akosi len prežívame a mračíme sa pritom na seba. 

Po prechádzke som si dala raňajky, niečo sme poupratovali a ja som potom zaliezla na chvíľu robiť svoje, než sme o dvanástej vyrazili k Seven Sisters. S tým, že som šoférovala. No... bolo to o niečo zložitejšie než len tu po tých cestách (áno, už aj tu som šoférovala, ale našťastie tu je to ako naše dedinské cesty, len na opačnej strane). Myslím, že si ponechám len tieto trasy – kaviareň, Seb (tam mám chodiť raz za týždeň upratovať, k jednému českému páru), Bára a jej rodina, stanica, útesy. Ostatné zvládnem aj na vlaku, netreba riskovať, pretože to občas bolo dnes o život. Ale k samotným útesom – aj keď sme Seven Sisters videli len v diaľke, my sme sa potulovali len po Seaforde – boli tiež očarujúce. 

Obrázok blogu

Keď som tak kráčala po tej pláži, slnko svietilo, za mnou útesy a predo mnou to prostredie prímorských miest... no kde by som toto zažila a videla, alebo vôbec mala na to čas, v Birminghame. Taká som rada, že som neklamala samú seba, uznala si, že to je tam proste na nič a nebála sa v cudzej krajine nájsť si niečo iné a presunúť sa. Stálo to za to, za všetko. A vlastne som aj vďačná za ten Birmingham, aspoň to teraz viem všetko ešte o to viac oceniť. Už len keď sa pozriem, ako vyzerajú moje dni... výlety do Brightonu a na útesy, leňošenie na izbe, hranie, pozeranie, krásne vychádzky so psami. Sen. Bude to iné, keď pridám aj brigády, ale to nevadí. Tu doma a okolo to vždy zostane čarovné. 

Obrázok blogu

Tešila som sa už aj na odchod súčasnej operky. Nie preto, že by som si s ňou nerozumela, práve naopak, aj bolo fajn tu niekoho takého mať. Ale stále som tam takto ja bola tá nová a ona tá domáca, a ja som sa tešila, keď sa tam zabehnem sama so svojím systémom a bude to plne moje miesto. Na čas.

04/10/17 Streda

Minulú stredu som odchádzala z Birminghamu, neistá si tým, čo ma čaká a či moje nádeje nebudú znovu zruinované. A tento týždeň ich všetky ešte prekonal. Skutočne mi vesmír tentoraz doprial naplnenie hneď niekoľkých mojich snov.

Dnes tu oficiálne začínam svojho pol roka (nakoniec sa to predĺžilo, avšak to som vtedy ešte nevedela). Súčasná operka odchádza a ja sa teším, že to teraz môže byť plne môj domov. Za ten týždeň som sa naučila všetky cesty čo potrebujem, videla som čo a ako, zvykla som si. Teraz môžem naplno pripravená a zaučená začať. A hrozne sa na to teším.

Doobeda sme si ešte najazdili niektoré trasy a dokonca som šla aj do mesta. Keď som sa ako neskúsený vodič ocitla v trojpruhovom kruhovom objazde, ešte so semaformi, tak to bola naozaj sranda a prežili sme len so šťastím. Ešte väčšia sranda je však, že už teraz sa tu ako vodič cítim byť istejšia než na Slovensku. Asi preto, že viac jazdím, logicky. Ja viem, ja viem. Naozaj to tu je ale s tou premávkou a úzkymi cestami niekedy ako o život a núti ma to cibriť svoje reflexy viac, ako na normálnych cestách.

Keď operka odišla (a ja som trafila cez mesto s navigáciou domov), tak som si dala variť špagety a užívala si to ticho – len bublanie umývačky, vôňa jedla a psy spiaci pod nohami. Vybalila som sa – keďže som zmenila izbu, táto je väčšia, aj keď s menej pekným výhľadom – udomácnila sa v nej a potom vzala psov na prechádzku, nech mám večer čas ešte na svoje. Vážne myslím, že ma tu tie prechádzky neomrzia. Ešte s tým slniečkom naťahujúcim sa po lúkach je to jednoducho priveľmi očarujúce.

A jedno z mojich obľúbených miest tu je cintorín. Je tam nádherne. Ten kamenný kostol a pomníky s keltskými krížmi roztrúsené po kopčeku. Takto by podľa mňa mali vyzerať cintoríny. Tie rozpadnuté náhrobky obrastené zeleňou majú úplne iné čaro ako naše prehnané hroby. Nechať prírodu, nech nás obrastie a vezme k sebe späť – to vyzerá lákavejšie. Niekedy mám pocit, že mi pri týchto pohľadoch vyletí duša z tela. Ale aspoň som si vtedy vždy vedomá toho, že ju mám, keď ju konečne cítim.

Obrázok blogu

Večer mi Sophie (domáca) hovorila, že budúci týždeň ma budú potrebovať na babysitting. To je ten tretí extra job (kaviareň, upratovanie raz za týždeň a občasný babysitting jednej rodine, keď idú rodičia niekam na noc von). Tak som bola zvedavá, čo bude táto brigáda zač. A predsa len som sa aspoň takto mala trochu starať o deti, úplne som sa im nevyhla, preto som dúfala, že tentoraz budú normálnejšie.

Som spokojná s mojím vyletením z hniezda aj s tým novým, do ktorého som priletela. Hlavne keď si uvedomím, ako som každé ráno vstávala do školy, učila sa veci čo ma nezaujímali a potom nimi zabíjala dni aj mimo školy. Teraz vstávam, aby som išla na prechádzku so psami v nádhernom prostredí, moja práca sú domáce práce, ktoré som robila aj doma zadarmo, medzitým si privyrábam párhodinovým uprataním, postrážením detí a nejakými dňami v kaviarni, kde si zarobím na výlety. A stále, aj cez to všetko, mám voľné večery na svoje veci a voľné dni na výlety. Myslím, že ešte dva mesiace si to tu takto budem opakovať stále, pretože proste sa mi tomu ťažko verí. 

No a večer už som si len pri tichej hudbe robila svoje, zatiaľ čo mi starý Jackson robil spoločnosť. Už teraz sa tu niekedy cítim viac doma ako doma. To hovorí za všetko.

Zakončila som teda týždeň plný spoznávania, oddychovania a užívania si každej chvíle. A tiež mi skončil spoločný týždeň s operkou. Teraz už som tu mala byť sama, všetko malo byť plne moje a plne na mne, a čakala ma tiež zvýšená pracovná činnosť. Vedela som, že veci nebudú vždy takéto idylické a pokojné, napriek tomu som bola rada za to, že mi tieto dni boli dopriate a tešila som sa na všetko, čo príde. 

Skryť Zatvoriť reklamu