Anglický denník: 6. Šťastie aj cez mraky

Písmo: A- | A+

Tento týždeň som pokračovala v objavovaní okolitých miest a dedín, začala prácu v kaviarni a aj napriek útočiacej bolesti som si stále užívala každý deň.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(05 11/10/2017)

Začala som prvé dni z brigády v kaviarni, zatiaľ čo bolesti, migrény a nálady sa mi pokúšali zahmliť moje dni aj spolu s čoraz častejšie zamračeným počasím, ktoré mi chcelo odfúknúť úsmev z tváre. A ja som bola o to viac vo vnútornom pokoji, keď som si uvedomila, že ani tieto veci mi to tu nedokážu pokaziť. Že to je všetko príliš krásne na to, aby som si ani cez bolesti nevedela užiť pekný pohľad alebo sa ani cez nálady usmiať pri uvedomení, kde som sa to ocitla. 

05/10/17 Štvrtok

Ďalší pekný deň. A to hovorím aj napriek tomu, že podobne ako som v prvých dňoch v Birminghame mala „svoje dni”, tak prišli aj teraz, so všetkými bolesťami a náladami, no už nemali takú moc. Podobne ako neschopnosť zaspať od šťastia je aj toto vzácne.

Zobudenie bolo ale tentoraz naozaj nedobrovoľné. Bolesti brucha sa ma pokúšali prizabiť, bola som opuchnutá a keby som bola doma a vstávam do školy alebo do roboty, tak by to bol veľmi zlý začiatok dňa. Tu ale zoberiem psy na vychádzku a všetko na svete je zase v poriadku.

Dnes bolo ráno úžasné zase iným spôsobom. Žiadne lenivé slniečko sa nenaťahovalo po lúkach a nepresvetľovalo tú skorú hmlu. Namiesto toho bolo zatiahnuté, veľmi temno na ráno, takže som mala skôr pocit dňa čo sa končí a nie začína a môj mozog to musel trochu spracovávať. Fúkalo a vládu celkom prebral pochmúrny čas. Keď som v to temné ráno išla okolo kostola, tak mi poskočilo srdce. Namiesto ako z rozprávky vyzeral vďaka svojej zarastenosti a rozpadnutým hrobom v tomto čase a svetle ako z hororu a to potešilo zase inú stránku vo mne. Bola to jednoduchá matematika – vidím kostol so starým cintorínom, vrany krákajú, oblaky sa zbierajú, vietor zavíja a moja duša plesá. 

Obrázok blogu

Doma som pomohla Sophie nachystať izbu pre zajtrajších hostí. Nič ťažké. Spravila som si niečo svoje, nachystala sa a pred dvanástou som sa vybrala pre Báru, ktorá mala dnes voľný deň. Využili sme to a vybrali sa do Eastbourne. 

Bola tam jedna situácia, ktorá ma vcelku pobavila – tým, aká sme naozaj slovanská rodina, čo sa týka jazykov. Na stanici sme si veselo a nerušene kecali, jedna slovensky a druhá česky, s tým že nám tam s najväčšou pravdepodobnosťou nikto rozumieť nebude. Na juhu nebolo veľa našincov ako to je možno v iných častiach Anglicka. No odrazu na nás predsa len pán vedľa vybehol s poľštinou. Nebol to však nikto od nás, bol to Angličan, ktorý sa učil po rusky a poľsky a spoznal podobnú reč. Alebo teda až dve podobné reči. Bolo to vtipné, koľko jazykov sa tam v tej chvíli spojilo a že sme sa dokázali aspoň trochu dorozumieť aj cez ne. Napriek tomu, že sme všetci boli schopní hovoriť anglicky, prečo sa neuspokojiť radšej so základnými slovanskými slovami? Rozhodne to bola väčšia zábava pokúsiť sa dohovoriť s Angličanom po našom, než opačne. 

Čo sa týka našich rozhovorov s Bárou, kedy sme každá hovorili svojim jazykom a rozumeli si, tak pre Angličanov to bola po celý ten čas, čo sme tam žili, zrejme jedna z najväčších záhad. Nech sme to vysvetľovali akokoľvek, fakt, že môžu ľudia hovoriť dvoma jazykmi a plne si rozumieť, bez toho aby to naozaj boli rovnaké jazyky, možno nikdy úplne nepochopili.

S Bárou máme očividne tiež rovnaké šťastie na situácie, pretože na vlak sme síce nasadli, ale na zlý. Tak sme sa v Lewes aspoň najedli, a následne sme už zvládli nasadnúť na dobrý a hor sa do Eastbourne. 

A Eastbourne si tiež veľmi rýchlo získal moje srdce. Snáď nič a nikto to s ním nemalo ľahšie, ako tieto anglické dedinky a mestá. Je to oveľa pokojnejšie mesto ako Brighton, ale práve preto má zase svoje čaro. Kým Brighton dostáva svojej povesti „najviac hispsterského mesta”, kde sú to samé farebné vlasy, tetovania, rôzne módne úlety a zaujímaví (či už pozitívne alebo menej) jedinci, obklopení životom a socializáciou, Eastbourne je oveľa umiernenejší. Keby sa z nich stali ľudia, tak Brighton by bol teenager s bláznivou módou, čo naplno objavuje život a Eastbourne jeho oveľa starší súrodenec, čo už má výstrelky mladosti za sebou a chce pokojne sedieť na pláži a užívať si jednoduché veci. Tomu zodpovedá aj vekový priemer obyvateľov – mala som pocit, že všade okolo vidím len dôchodcov, čo si pokojne užívajú svoje dni. Tak som si povedala, že možno tam aj ja prídem dožiť život, keď na to príde. Pôsobilo to, že tam nič iné ako pokoj človek cítiť nemôže.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Až teraz, po pár rokoch, odkedy som vyhlasovala, že tam musí byť vekový priemer veľmi vysoký, pretože skutočne tam boli samí starí ľudia, som si vygooglila, ako to je s týmto tvrdením naozaj. A nie len že majú v Eastbourne vysoký vekový priemer, ale články spred pár rokov uvádzajú, že ho majú dokonca najvyšší v celom Anglicku aj Walese – 71,1 rokov. 

Páčilo sa mi kráčať uličkami, zatiaľ čo sa v pozadí miešala hudba pouličných spevákov so škrekotom čajok. A tá pláž... burácanie vĺn, výhľad na pier a na mesto, zatiaľ čo piješ cider a kecáš s novou kamoškou. Po chvíli sa ti prihovorí obsluhujúci, ktorý je tiež Čech, tak pozdieľate zážitky a názory o rôznych životoch v Anglicku. Nedá sa to tu nemilovať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vo vlaku som sa viezla s horúcou čokoládou, čo jednoducho patrí k tejto anglickej jeseni a zostávajúcimi necelými štyrmi librami. Za ten týždeň som toho tu dosť preflákala, čo bežne nemám vo zvyku, ale neľutujem ani cent. Všetky tie dni aj peniaze stáli za to. Teraz sa už dám trochu aj do šetrenia, zarábania a zvýšenia pracovnej činnosti, ale tieto voľnejšie, nestráženejšie dni som potrebovala.

Po príchode domov som rovno zobrala Wilba na prechádzku. A bola som na nej znovu dve hodiny. Tieto prechádzkové rána a večery sú príliš krásne na to, aby ma to lákalo ukončiť to. Nemala som teda žiadnu potrebu ísť späť, práve naopak. Sadla som si na malý kopček na poli, pustila si klavírnu hudbu a užívala si tú absolútne snovú atmosféru. Obloha po západe slnka bola bledofialová, v diaľkach sa objavoval slabý opar, všade okolo zelené lúky, ovce a roztrúsené malebné domčeky. Ten pohľad s tou hudbou, to bola asi najviac pokojná vec akú som zažila. Jednoduchá, krásna chvíľa, pri ktorej som nechcela, aby niekedy skončila. A neskutočne ma teší fakt, že takých chvíľ je tu tak veľa. Celé je to tu taká chvíľa, pri ktorej človek nechce, aby skončila.

Domov som šla už takmer po tme a videla som snáď ten najväčší spln, aký sa mi podarilo zahliadnuť. Vyzeralo to ako z tých stredovekých filmov, keď nad dedinkou v kopcoch, ktorú sa chystá napadnúť vlkolak, svieti neprirodzene veľký mesiac. (Ak si dobre pamätám, tak na druhý deň som sa dozvedela, že bola nejaká väčšia udalosť s mesiacom, ale aká, to už moje spomienky neudržali).

Deň som zakončila rodinnou večerou – prišiel syn Davea (môj domáci) a jeho priateľka. Bolo to milé. Stále musím premýšľať, aké šťastie mám a ako ma to tu baví. Každých pár minút sa mi to opakuje v hlave a opakuje sa mi to aj tu v zápiskoch, ja viem. Ale už len keď si vezmem dnešok – od atmosféricky pochmúrneho rána, cez krásny a slnečný deň v Eastbourne a pokojnú večernú prechádzku so sfarbenou oblohou a klavírnou hudbou, až po rodinnú večeru a pokoj na izbe. V jeden deň toľko podnetov, situácií, zážitkov. Veľmi malých a jednoduchých, ale takých, ktoré vyvolávajú veľké pocity. A konečne necítim dôvod na bojovanie samej so sebou, pretože som momentálne úplne spokojná – aj sama so sebou aj s prostredím, čo okolo seba mám. Podarilo sa mi naplniť moje terajšie očakávania a všetok ten tlak, čo ma doteraz prenasledoval, na chvíľu zmizol. Možno nikdy sa mi nedýchalo ľahšie.

06/10/17 Piatok

Ak by sa tu nejaký deň dal označiť za horší, tak to bol tento. Všetko pekné na chvíľu zahmlili kŕče a bolesti a návaly nálad. Zobudila som sa nevyspatá a veľmi ubolená. Ráno síce bolo pekne, takže prechádzka ma znovu upokojila aspoň na pár okamihov, no tie nálady sa tentoraz nedali plne ovplyvniť. A nemôže si človek priveľmi užiť deň, keď mu začne migréna a ťažko sa niečo iné vníma.

Ale! Napriek tomu to bolo fajn. A to je čo povedať. Keď s bolesťami v plnom prúde a migrénou spojenou s náladami, môžem mať príjemný deň. Nevyhla som sa ani porovnávaniu spred mesiaca. (Už to je mesiac... kam to ušlo?). Keď som v Birminghame sedela v izbe, v ktorej som sa nevedela uvoľniť, chýbal mi domov, mama bola v nemocnici, ja som nemala žiadne väčšie voľno a čas sa uvoľniť, moje predstavy zostali nenaplnené a trochu sklamané. Niekedy mi ten rozdiel príde až komický. Asi preto sa k tomu ešte stále tak často vraciam. Je to však len ďalšia vec, čo mi pridáva na tom, ako veľmi si to tu cením a užívam.

Vzala som poobede Wilbura na vychádzku do Alfristonu – vedľajšej dedinky. Nie je to však ako u nás, že je dedina na dedine, tieto tu sú od seba oveľa vzdialenejšie. Tak som si dala na chrbát batoh, psa na vôdzku a vybrala sa cez lúky na párhodinovú prechádzku. Ešte dokúpiť pohľadnice a pozrieť zase niečo nové z okolia. Práve vtedy sa ma moja hlava pokúšala zabiť bolesťou, takže mohla to byť bez nej krajšia prechádzka, ale stála za to aj s ňou.
Alfriston je malebná dedinka. Úzke uličky tehlových domov a malé obchodíky umenia, vyrezávania, hudby a všetkých tých úžasných blbostí, ktoré stoja človeka veľa sebaovládania, aby to nepokúpil.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Malebnosť anglických dediniek ma niekedy dostávala do zvláštnych stavov odosobnenia. Vyzeralo to často všetko ako priveľmi pekné kulisy nejakého filmu, s rozprávkovo obrastenými tehlovými domčekmi, katalógovými záhradami pre milovníkov prírody, občas až strašidelne milými ľuďmi – v zmysle, že ak by sa tak niekto správal u nás, asi by som ho podozrievala, čo za pikle na mňa vymýšľa – a tými najútulnejšími podnikmi a obchodíkmi na aké sa dalo natrafiť. Bolo to tak pekné, až mi to prišlo nereálne, a potom sa to niekedy ťažko spracovávalo a pretavovalo na realitu.

Veľmi peknú chvíľu som mala aj cestou späť. Usadila som sa na spadnutom kmeni stromu, kde som mala výhľad na tie lúky zaliate slnkom a bola som pokojná, pretože mám pocit, že som vykročila na správnu cestu. Vždy som sa bála toho, že sa mi to nepodarí. Hlavne keď som odchádzala z domu a chcela si splniť sny, tak som cítila neskutočný tlak, aby som si správne vybrala a nepremrhala čas. A teraz cítim taký ten vnútorný pokoj, že v tejto chvíli som presne tam, kde mám byť a byť chcem. Že by som to nemenila za nič iné, že tu získavam to, čo získať mám, chcem a potrebujem. Nemyslím, že by som mohla cítiť niečo ešte lepšie, ako toto. Možno inokedy v budúcnosti, ale nie teraz.

Večer prišiel nejaký pár pozrieť domácich (ktorí žijú vcelku sociálne) a vraj tu prespia aj so psami. Tak som zaliezla do izby, nech si užijú spoločný čas a ja zase ten svoj osamelý. S hrajúcou hudbou neskoro večer, po dvojhodinovom hlbokom rozhovore s kamarátkou aspoň cez internet, po peknej prechádzke a uvedomení si, že som tu proste a jednoducho šťastná. Aj napriek tým komplikáciám... to znovu raz plne stačilo na pekný deň.

07 – 08/10/17 Sobota a nedeľa

Voľnú sobotu som tentoraz s bolesťami viac-menej preležala. Až večer som išla z vlastného popudu (keďže mám voľno) na prechádzku s Wilbom a bláznivým Henrym – jeden zo psov toho páru čo prišiel pozrieť domácich. Sú to lásky. Naháňali sa, hrali, a niekedy ma trochu hnevali. Hlavne Henry, pretože nám narúšal s Wilbom náš prechádzkový pokoj a robil hlúposti, ale bol pritom zlatý, tak mi ten hnev nikdy dlho nevydržal. A občas som sa musela smiať, keď som sledovala, ako ku mne utekajú cez pole aj s tými lietajúcimi ušami za nimi. 

V nedeľu som pomáhala na oslave. Takže som nosila riady, nakladala a vykladala umývačku, upratovala, vyvenčila psov a to bolo všetko. Nebolo to málo práce, ale keď človek absolvuje v živote i škole (mám vyštudovanú hotelovú akadémiu) dostatočné množstvo svadieb a stužkových, banketov a plných reštaurácii, tak už mu takéto oslavy prídu ako úplná dovolenka. Ešte som za to dostala peniaze navyše, keďže som pracovala cez svoje voľno a tiež veľmi veľa vďaky, že im, napriek voľnému času, pomáham. To „úplne znie“ ako moja domáca v Birminghame. 

Bára mi písala, že na Middle farm (brigáda v kaviarni) to vôbec nebolo príjemné pre ňu a Hettie, čo je jedna z dcér u rodiny, kde pracuje. Tá plakala vo vani preto, ako sa k nej baby z kaviarne správali. Neznelo to povzbudivo. Tak som zvedavá, či po fajn víkende nedostanem rovno facku na začiatok týždňa, keďže od zajtra tam začínam pracovať. Ale dúfam, že sa mi ešte chvíľu budú väčšie negatívne zážitky vyhýbať.

09/10/17 – Pondelok

Dnes pridávam do anglického diania aj kaviareň. Môj prvý oficiálne pracovný deň v nej.

Čo si budeme hovoriť, ráno sa mi nechcelo vstávať – a s predstavou, že budem do šiestej večer v robote s cudzími ľuďmi, namiesto toho môjho raja, sa mi do toho nechcelo ešte viac. Nakoniec som sa ale vykotúľala a vzala ešte pred odchodom psov na prechádzku. Aspoň že ráno svietilo slniečko a bol jemný opar, takže mi to dodalo pokoj na duši. Tie prechádzky naozaj neskutočne zlepšia a naštartujú ráno. 

Potom som si spravila varené vajíčka, čaj a odporučila som sa do izby najesť a psychicky pripraviť. Tá včerajšia správa od Báry bola totiž celkom demotivujúca. Ale hovorila som si, že čo môžem stratiť? Keď sa mi tam nebude páčiť, tak tam chodiť nemusím, hotovo. Už som tento proces nedávno absolvovala, prinajhoršom ho zvládnem znovu.

Pracovali tam nakoniec práve dve baby, ktoré boli úplne v pohode a veľmi milé – okuliarnatá Rosie, ktorá rada vtipkovala a príjemná Abbey, čo mi všetko vysvetľovala. Rovnako tak aj všetci ostatní – takže čo sa prostredia týka, cítila som sa dobre. Čo sa roboty týka, tak o niečo menej. Nebola tam ani Hettie a už na Middle po včerajšom incidente ani znovu nepríde, takže som na tú tonu riadov a upratovania bola sama. Ani som sa nemala kedy zastaviť. Čo bolo na jednej strane dobre, lebo ten čas celkom fičal, ale na druhej... uf. Môj chrbát potom večer plakal a škrípal. 

Každopádne mi to takto vyhovuje a zrejme aj bude. Aspoň si potom znovu vážim o to viac tie voľnejšie dni a nezvyknem si na to pohodlie a pohodu natoľko, aby som to brala ako samozrejmosť a prestala si to uvedomovať. Zarobím, budem sa cítiť produktívne a keď prídem domov s ubolenými krížami, tak si o to viac užijem voľné dni. Myslím, že som si to dosť fajn rozložila čo sa týka voľna a zarábania.

Pamätám si, ako sa ma mama pýtala, že keď tam dobre zarábam, prečo si neberiem viac dní do týždňa ako tri. A veľakrát sa tak aj stalo, ak bolo treba alebo som si chcela našetriť. No prišlo mi ako dobrý nápad vtedy aj teraz, aby tá práca do večera neprevládala nad dňami a prácou doma, ak sa dá. Nechcela som prejsť do toho klasického stereotypu, že budem od rána do večera v zahraničí v práci, aby som si nahrabala čo najviac peňazí. Bolo tam príliš pekne a ja som chcela mať aj dostatok času na to, aby som si to tam užila a oddýchla si. A keď na to príde, aby som aj tie peniaze minula na cestovanie a vytvorila si tak spomienky. Chcela som ten rok využiť, precestovať a pamätať si, nielen prísť späť na Slovensko zničená, ale s plným bankovým účtom. A som rada, že som tomu „hrabavému” premýšľaniu ani potom neprepadla. Niečo som si predsa len vždy sporila a aj pred odchodom nasporila, pretože ani opačný extrém nie je dobrý, ale nikdy som sa nebála obetovať to na spomienky a zážitky. 

Užívala som si potom o to viac večerný pokoj a premýšľala, ako naozaj je môj život odrazom mojich myšlienok, konečne aj tých pozitívnych. Domov na takomto mieste, práca na farmo-kaviarni, kde behajú Briti vo flanelových košeliach, ten večerný kostol s vranami aj ranný zaliaty slnkom, jazda domov na aute kým si spievam s rádiom, rozvaľovanie sa pri seriáli alebo hre v mojej izbe v čarovnom domčeku. Všetko. Ak to doteraz nevychádzalo preto, aby toto teraz mohlo, tak tie prekážky za to stáli.

10/10/17 – Utorok

Nie, ani dnes sa mi nechcelo. Ale s myšlienkou, že budem mať potom večer voľno, čaká ma hra s kamarátkou a na druhý deň zase voľno, pretože stredajšia práca mi odpadla, som sa prekonala. Bolo o niečo menej ľudí ako včera, ale makačka to bola stále. 

Vždy som si inak myslela, že britský prízvuk zvládam ako nič – aspoň z filmov. Prvýkrát mi túto ilúziu pokazil ten birminghamský prízvuk, kedy to naozaj znelo ako náhodné zvuky a nie slová. Druhýkrát to bolo práve tu v kaviarni. Dostala som sa odrazu do kontaktu s viacerými ľuďmi – celá tá farma bol komplex, kde bola kaviareň, obchod s potravinami, mäsiarstvo, ďalší obchod s vecami/suvenírmi, tiež obchod s alkoholom a samotná farma (a možno ešte niečo, na čo som zabudla – niekde sa tam myslím predávali aj rastliny). Takže tam pracovalo veľa ľudí, aj k nám viacero z nich chodilo do kuchyne a kaviarne kvôli pracovným veciam. A mala som pocit, že s každým ďalším človekom prišiel ďalší variant britského prízvuku. Niektorým sa rozumieť dalo, iní tak veľmi prehĺtali slová, že ja som z toho prehĺtala od stresu, čo mi to sakra ten človek rozpráva. Nakoniec som si na to zvykla, aj na všetky tie rôzne variácie britského prízvuku na jednom mieste. Avšak až vtedy som si naplno uvedomila, že ani rozumieť filmovým hercom a ich prízvuku, človeka vôbec nezachráni, keď naňho vybehnú Briti v realite.

Nejako to ale prešlo a už som si fičala na aute domov. Na opačné šoférovanie som si už zvykla, bez väčších problémov. Vážne sa cítim, akoby som proste šla... domov. 

Sophie už bola v Londýne, kde riešila prácu, a Dave dlho do noci pracoval tiež, takže som okúsila, aké to bude, keď tu budem sama. So psami pletúcimi sa pod nohy som si pri hudbe varila a užila si horúcu sprchu. Potom už len znovu raz plne uvoľnená a spokojná po odpracovaných hodinách a tešiaca sa zase na voľnejšie dni, som pozerala Black Mirror. A bola som šťastná za tú realitu, v ktorej teraz žijem.

11/10/17 – Streda

Sophie tu dnes nebola, takže som dokopy síce nemusela nič robiť, ale povysávala som všetko dole a umyla zem, aby sa toho potom na mňa nenavalilo veľa. A tiež, čo to tu naozaj beriem ako vlastný domov, tak mám potrebu starať sa oň z vlastnej vôle. Možno aj preto mi to vôbec nepríde ako ťažká práca alebo práca naviac. 

Potom som však trochu odumrela. Chcela som si dopriať chvíľu ležania, akože oddych, ale akosi som dve hodiny až do dvanástej striedavo zaspávala, chcela sa prebrať a zase to vzdávala a zaspávala. Takže som bola pekne rozbitá, uznávam. Myslím, že ma zase dobehli moje prebdené noci.

Nakoniec som sa však dala dokopy a o jednej som vyrazila pre Báru. Mierili sme do Brightonu vybaviť NIN. A nevybavili sme nič. Pretože nám povedali, že to sa proste musí telefonicky (hlavne, že au-pairky hovorili, že keď to nikto nezdvíha, je najlepšie tam zájsť osobne), a nejak sa im nedá dovolať. 

Ale aspoň sme si trochu užili Brighton. Kúpila som ďalšie pohľadnice, otcovi darček, pretože som náhodne natrafila na ideálny vianočný pre neho, sebe zase zásoby na jedenie. Prešli sme zase trochu inú časť a zistili, že to mesto je neskutočné. Všade obchodíky so starými vecami a knihami, platňami a ktovie čím všetkým a puby, ktoré vyzerajú tak útulne, že máš chuť tam hneď zapadnúť. 

Obrázok blogu

Večer som zobrala ešte psov na prechádzku. Hoci nebolo najkrajšie počasie, ale s vhodnou hudbou hrajúcou v sluchátkach som si to užila aj takéto zamračené.

Na záver som sa znovu venovala svojim veciam a na chvíľu ma chytali výčitky, že som toho viac nestihla, ale potom ma to prešlo – čo sa často nestáva, väčšinou ma žerú úspešne. Pretože bolo zamračené, ja som bola vyčerpaná z nespatia a môj chrbát ešte aj z práce (moja skolióza nepomáha pri takýchto veciach), a mohla som si dovoliť mať jednoducho pokojný deň. A tie pokojné dni, aj upršané a unavené, tu za to stoja oveľa viac, než za to stáli kedykoľvek predtým. Vždy sa tu dá ponoriť do nejakého dobrého pocitu z hocičoho – prechádzky, výhľadu z okna, dobrej večere alebo len z toho faktu, že som tu.

Každá maličkosť stojí za to. A tentoraz to všetko stačí na to, aby som vedela byť šťastná.

Skryť Zatvoriť reklamu