Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné.
Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.
(30/10 – 5/11/2017)
Kým vládu nad svetom prebral jesenný vzduch, sfarbené lístie a občasná pochmúrnosť, u mňa jedna brigáda striedala druhú. A kým moje nohy aj chrbát už občas vŕzgali, ja som ešte stále bola rada za to, aké situácie občas aj vďaka všetkej tej práci zažívam a aké prostredia vidím. A pomedzi to sa mi stále darilo ukradnúť pre seba dostatok nezabudnuteľných chvíľ. Ako keď sa mi v očiach odrazili ďalšie ohňostroje, kým sedím v okne džípu, alebo keď som na rozpadnutej lavičke na kopci hľadela na nekonečný oceán.
30/10/17 – Pondelok
Opäť pracovné dni. Dobrá správa je, že sú o hodinu kratšie. Možno menej zarobím, ale aspoň zo mňa nebude taká neschopná mŕtvola, keď prídem domov.
Dnes to bolo fajn a zároveň som tam sama mala možno až príliš veľa práce. Chrbát sa mi znovu ozýval a premýšľala som, či by pre jeho zdravie nebolo lepšie nájsť si niečo iné než toto, kde nielenže stále niečo nosím, ale tiež som často pri umývačke a tam mu to veľmi neprospieva. Ale prežila som.
Prišlo obdobie, keď som tú prácu začala pociťovať. Zlé spanie ako obvykle ničomu nepomáhalo a nahromadila sa aj práca v kaviarni. Vydávanie jedál, ich príprava, umývanie riadov a robenie všetkého možného, mi prišlo občas horšie ako zhon niekde v McDonalde. Takže často to žiadna pokojná „kaviareň” nebola. K tomu upratovanie doma, aj na brigáde, tak ma to už občas doháňalo. Môj chrbát má problém aj bez toho, aby som mu dala dôvod ho mať, takže aj bolesti sa objavili a takisto čoraz častejšie zamračené počasie. Vždy som sa tam snažila sústrediť na to pozitívne a často aj vo vlastných zápiskoch, takže som sa v nich priveľmi neopúšťala (aspoň väčšinou nie) ak na mňa prišlo nejaké vyčerpanie alebo neschopnosť si veci užiť tak ako dovtedy. Ale aj také pocity samozrejme boli.
Okamihy dneška stojace za zmienku – cesta autom domov z práce za súmraku, kedy sa mesiac skrýval za naružovelým a temnejúcim obzorom a chladný vzduch s prísľubom zimy sa mi obtieral o tvár. Milujem toto obdobie. Má takú zvláštnu, pokojnú, šťastne-smutnú atmosféru.
31/10/17 – Utorok
Halloween.
Vieš čo mi chýba? Naše slovenské dušičky. Ten jesenný vzduch, dedinské ulice pokryté lístím a cintorín plný sviečok, kde je ten najväčší a najkrajší pokoj, aký sa dá zažiť.
Dnes mi celkovo trochu chýbal domov, čo je tu zatiaľ veľmi výnimočné. Cítim sa tu ako doma, možno priveľmi na to, že nie som a som tu relatívne krátko, ale predsa len mám domov aj inde. Ten, kde som strávila roky života, mám tam roky spomienok. Tu som stále v domove niekoho iného, takže občas sa niečo objaví aj z takýchto pocitov. Hlavne keď som na úplne inom mieste a predsa len mi chýbajú niektoré typické veci, čo som mala rada a tu nie sú.
V práci dnes fajn, mala som možno tú najlepšiu pracovnú partiu – barista Sam, pohodová Rosie a manažérka Eileen. (Práve som si spomenula, že Bára – prepáč Bára – ešte keď sme nevedeli ako sa jej meno píše, to písala ako “Alien”. Teda mimozemšťan. Ale aby sme boli féroví, Angličania nimi tak trochu sú).
Páčilo sa mi tiež ako človek nevie odhadnúť, čo sa v ľuďoch skrýva. Napríklad, keď som sa v práci dozvedela o starej Sue, že bola baletkou. Bolo zvláštne predstaviť si tú malú ohnutú ženu, čo väčšinu času prenášala bedničky a vyzerala tak mrzuto, ako ladnú labuť v Čajkovského balete.
Doma som len dopozerala Stranger Things. Ako vždy po dopozeraní seriálu som na chvíľu stratila zmysel života, nevedela čo ďalej a hneď mi všetky tie postavy začali chýbať. Musela som si ale brániť v tom, aby som začala pozerať hneď niečo ďalšie a robila radšej aj niečo užitočné zo svojich vecí. Ani v pekle nie sú takéto pokušenia, ako keď tam na mňa pozerala tá otvorená ponuka Netflixu. Ale odolala som.
Na záver som po teplej sprche len zase premýšľala nad vecami. Nad všetkým čo mám dorobiť a na čo sa teším, že začnem. Na všetko čo príde a čo ešte zažijem, tu aj inde, na miesta, čo budem v budúcnosti volať domovom a na nové veci, čo ma budú baviť a čo budem tvoriť. A možno budú takéto obdobia keď mi niečo bude chýbať a keď budem unavená a narobená a menej schopná si to užiť, a smutná kvôli ľuďom. Ale to prejde a budú čakať zase ďalšie zážitky.
01/11/17 – Streda
November. Môj obľúbený mesiac. Ten, keď cítiš vo vzduchu tú pravú pochmúrnu jeseň už aj s ľahkým prísľubom prichádzajúcej zimy.
Dnes som síce nebola na Middle, ale aj tak som mala pracovný deň. Tentoraz som ho naozaj pocítila, pretože som bola upratovať u Seba (český pár). Tam som strávila tri hodiny umývaním a drhnutím, a potom ďalšie dve hodiny som robila väčšie upratovanie aj doma. Môj chrbát sa posledné dni naozaj ozýva. Práce v kaviarni je teraz tiež veľmi veľa, takže ma dohnala zase taká tá lepkavá únava, ktorej sa nedá úplne zbaviť.
Nečakane mi medzitým zavolala mama, lebo bola u babky a chcela, aby ma videla. To ma potešilo, lenže som ich nepočula ani nevidela, neustále to sekalo, musela som takmer kričať, aby ma aspoň občas počuli. Po chvíli som nemala hlas a vlastne ani energiu. Takže som tak aj vyzerala a pôsobila. Akurát sa urazili, prečo nie som viac nadšená. Trochu ma to celé frustrovalo, pretože niečo podobné sa mi stalo s kamarátkou. Už ma nebavilo stále vysvetľovať, že síce to tu všetko mám rada, ale tiež mám tých prác niekoľko a občas sa to nahromadí. Že to tu zvládam všetko sama a akosi nikto nevie akceptovať, ak sa tá únava aj prejaví.
S mamou sme si to však vydiskutovali. Ja som potom ako bonus (aby som toho nemala málo) išla na nočnú brigádu – na babysitting. Tento typ brigády tu ale budem mať celkom rada, pretože našťastie neobsahuje nejakú veľkú starostlivosť o deti. Po birminghamskej skúsenosti ma také voľačo veľmi neláka. Tu ma rodičia proste potrebujú, keď v noci niekam idú, aby niekto bol doma s deťmi, keby dačo, zatiaľ čo tie spia. Sú tri. Tak som ich uložila do postele nejakú hodinu potom, čo som prišla – inak veľmi príjemní rodičia aj deti. To som teda v pohode zvládla, a potom už som bola sama na gauči. Spravila som si čaj a toasty ako doma a užívala si pokoj a spoločnosť psov. Majú tiež labradorov, starého čierneho a mladého bieleho (tu majú asi naozaj všetci labradorov), takže som bola šťastná, že mám spoločnosť ďalších psov navyše.
Trochu kritické to začalo byť po polnoci, keď už ma začala doháňať všetka tá únava, a ja som si začala premietať, čo ma čaká v práci na druhý deň. Ale napísala som tam, že prídem až na jedenástu, nech ma to nezabije. Dovtedy tam nebýva taký zhon, to prežijú.
Pri náhodnom prepínaní seriálov o jednej ráno som objavila Peaky Blinders, takže som chvíľu mala čo robiť. A musela som znovu spomínať na Birmingham, keďže sa to odohráva práve tam. Porovnávať to prostredie, prehrávať si v hlave niektoré spomienky. A stále som bola rada, že som vtedy vycestovala aj že som tam na chvíľu skončila, nech to bolo akékoľvek. Nikdy by som sa nevrátila, ale bola to skúsenosť a v konečnom dôsledku ma to zaviezlo sem. A ten seriál za to mohol trochu tiež, keďže ma inšpiroval na výber destinácie. Ktovie, kde by som skončila bez tohto ovplyvnenia.
Rodičia prišli naspäť asi o pol druhej. Ale nesťažovala som sa. 50 libier som dostala za to, že som sa snažila nezaspať u niekoho na gauči, kým som hladkala ich psov a vyjedala zásoby.
Mali tiež veľmi krásny dom aj veľmi útulné zariadenie. Na anglických domácnostiach sa mi najviac páčilo to, že všetky, čo som videla, mali veľké knižnice a celkovo si doma držali množstvo kníh. Tak by to podľa mojej ideálnej predstavy malo byť všade – dom plný kníh. Dom sa nachádzal úplne mimo civilizácie, uprostred poľa, len tak, lebo prečo nie. A na poli boli samozrejme samé kravy, ktoré ma úprimne trochu desili. Počula som pár príhod z rôznych zdrojov o býkoch čo naháňali ľudí. Vedela som aj tam o jednom, ktorý sa divne správal, takže vždy, keď som musela vystúpiť z auta a zavrieť po sebe bránu čo viedla na pole, hľadala som ho pohľadom a nebolo mi všetko jedno.
Obzvlášť v noci, keď som tadiaľ síce išla na aute, ale moje autíčko mi prišlo ako krabička oproti tým obrovským siluetám, čo stáli okolo cesty a často aj mne rovno v ceste. Aby nevyzerali málo desivo, tak im ešte démonicky svietili oči a občas som mala pocit, že prechádzam cez peklo samotné. A to nehovorím o tom, keď som mala vystúpiť z auta a otvoriť si bránu s týmto za chrbtom. To mi ešte len bilo srdce až v krku.
A ako bonus na záver nočnej brigády nasledovala vždy dobrodružná jazda cez poľné cestičky naspäť do civilizácie, kde ma nadhadzovalo, okolo boli len húštiny a ja som čakala už len na to, kto odtiaľ vyskočí so sekerou. Boli to zážitky.
Takže domov som prišla o druhej ráno, už naozaj mŕtva z celého dňa a s vedomím, že na druhý deň zase vstávam skoro na venčenie psov, a potom mám prácu v kaviarni. Ale aj napriek tomu všetkému… stále vcelku spokojná. To nepohodlie sa tu akosi ľahšie zvláda v takomto prostredí a v takýchto situáciách.
02/11/17 – Štvrtok
Nakoniec to dnes dopadlo lepšie, než som čakala.
Ráno som vzala hafov na krátku prechádzku a o ôsmej som ešte na ďalšiu hodinu a pol zaľahla do postele, aby som trochu vyrovnala ten spánkový deficit. Teda, neviem ako na pomery normálnych ľudí, ale na moje to bolo veľmi dobré. Potom som si spravila raňajky, dala sprchu a pozerala znovu nejaké cestovateľské videá. Cítila som sa dobre, aj keď sa mi nechcelo na Middle, ale že som tam išla takto neskôr mi veľmi pomohlo.
V kaviarni bola tiež pohoda. Bol tam aj butcher Luke, ale toho som videla iba raz. Vtedy sme sa na seba usmiali, pozdravili a iba prešiel okolo. Už naše interakcie aj písanie našťastie ustalo. Zrejme zistil, že to nikam nevedie, takže už sa necítim pod tlakom, že sa budem musieť z niečoho náhodou vymotávať. Už je dobre.
A o druhej sa ma Eileen pýta, po troch hodinách roboty, či nechcem ísť domov, lebo nás tam bolo tentoraz pre zmenu veľa na málo ľudí. No čoby som nechcela. Ako som si fičala v tom slnečnom jesennom čase o druhej domov, tak by som vzlietla od radosti skoro aj s tým autom.
Vzala som Wilba na prechádzku, aby som spolu s ním zaparkovala zadok na mojom mieste, na kopčeku na lúke a pokochala sa okolím. Niekedy mám pocit, že je až nemožné, ako veľmi to tu všetko mám rada a ako veľmi doma sa tu cítim.
Po príchode domov som plánovala byť produktívna, ale nevydalo. Moje telo aj hlava si žiadali väčší oddych. A tak som si z nejakého neznámeho dôvodu pustila môj kliniec do melancholicko-nostalgickej rakvy v podobe pesničky America – The last unicorn. Pamätám si tú rozprávku, mala úplne inú atmosféru ako všetky ostatné, a doteraz si cítim aj tú melanchóliu v nej. Tak som počúvala nostalgické veci a čítala pri tom môj denník z prvých mesiacov tohto roka, keď som ešte bola doma. Čo je lepší pocit, ako keď sa môžem z môjho momentálneho stanoviska usmiať na moje minulé ja, čo o tomto snívalo a vidieť ho, ako sa na mňa usmieva späť.
03/11/17 – Piatok
To zahmlené novembrové ráno bolo tak nádherne atmosferické.
Menší zádrhel dneška bol, že som zmeškala vlak. A ešte ako som ho zmeškala. Dobehla som, stál tam, stlačila som gombík aby sa otvoril, a on že nie, maj sa. Tak som za ním hľadela so zlomeným srdcom.
Trochu mi to pokazilo náladu, ako inak, pretože som mala dohodnuté stretko ohľadom bankového účtu a chcela som to mať čo najskôr vybavené. Nevadí. Tak som šla na druhý a dúfala, že sa to podarí aj tak. Podarilo. Našťastie na mňa mali čas, takže som si vybavila už aj bankový účet.
Spokojná som išla na nákupy, do Poundlandu, ktorý mi predstavila Bára. Obchod, kde je všetko za jednu libru. Pomoc. Teraz mám pocit, že som doteraz úplne zbytočne míňala peniaze na niektoré veci. Za pár libier som nakúpila toľko vecí na jedenie (nie, nič normálne to nebolo, myslím také tie zásoby na „vyžieranie”), ešte aj kábel nový na nabíjanie, myšku do pc, nejaké filmy... skoro som sa s tými taškami ani nedovliekla späť k vlaku. Bolo mi jasné, o akú kvalitu pôjde, ale na čas predsa postačí a moja peňaženka si môže na chvíľu vydýchnuť. Môj žalúdok už toľko nie.
Po príchode som vzala Wilba zase na prechádzku. Ten okamih ma nikdy neobaví – sedím na lúke, v ušiach mi hrá hudba (v tomto prípade Cohen, ktorý sem dokonale zapadá), uvedomujem si, že som presne tam, kde chcem byť a že nie je lepší pocit. Pes po boku, gumáky na nohách, chuť jablka v ústach, jesenný vzduch v pľúcach a mokrá tráva pod prstami. Love it.
Večer som si spravila len wifonku, na viac som nemala energiu, pustila si videá a stihla aj niečo preložiť. Často ma doháňajú myšlienky, ako rýchlo to tu letí. Ani dnes tomu nebolo inak, keď som si naplno uvedomila, že už je naozaj november. A hnevalo ma, že to letí vtedy, keď práve chcem, aby to išlo pomalšie. (Tu som ešte stále bola v tom, že som tu len na pol roka).
Chcem si tu tie momenty užiť ešte viac, ešte dlhšie. Napríklad keď idem vlakom s horúcou čokoládou z Brightonu, po úspešnom nakupovaní a vybavovačkách. Alebo keď šoférujem späť domov, cez tie slnečné jesenné ulice južného Anglicka a cítim sa dospelo, ale prvýkrát tak dobre dospelo. Že mám svoj život v rukách, mám zaň zodpovednosť, mám všetky možnosti sveta a nie je to desivé. Tie pokojné večery, malé a väčšie zážitky na prechádzkach, v kaviarni, doma, v meste, pri oceáne. Chcem, aby to všetko trvalo čo najdlhšie.
04/11/17 – Sobota
Nezačalo to dnes priveľmi sľubne. Od rána do piatej večer som bola na Middle a bol to doteraz asi môj najdlhší deň. Vážne to bolo nekonečné, dokonca som raz kontrolovala, či sa čas na hodinkách zhoduje s tým mojím, pretože to už bolo podozrivé. Keď som prišla domov, už bol plný dom ľudí, čo sa chystali do Lewes – dnes tam bola Bonfire Night, ale tam to býva naozaj veľké a akosi sa mi tam nechcelo tlačiť s davom ľudí, tak sme si s Bárou povedali, že to vynecháme.
Je to také... nepohodlné, keď tu niekto doma okrem nás je. Som zvyknutá, že tu máme svoj pokoj. Ale pár dní prežijem, ešte keď tu ani veľmi nebudem. Buď budem v práci, alebo prespím u Báry, aby si tu domáci užili socializáciu a mali miesto kam to všetko ubytovať.
Tak som sa aj dnes odpratala čo najskôr. O siedmej večer som nahodila na seba bledé džíny s vysokým pásom, zapravené tričko, márne sa pokúsila uložiť momentálne krátke blonďavé vlasy, nakreslila na oči linku do boja a išlo sa večernými ulicami autom s náhodnou pesničkou.
S Bárou sme zamierili rovno do pubu na cider. Páčila sa mi tam tá atmosféra, pri krbe a sviečke s ciderom v ruke v typickom anglickom pube. Bavili sme sa o všeličom a ja som začala premýšľať, že ak by sa nevrátila Žaneta (operka ktorú som nahradila), tak by som tu zostala kým Bára neodíde. Síce by mi to narušilo môj plán „nezostávať priveľmi dlho na jednom mieste“, ale na druhej strane... toto je tu vážne raj na zemi pre mňa. Žijem asi v najlepšej časti Anglicka, s najrozumnejším počasím, bývanie a strava zadarmo, robota fajn, môžem si zarobiť dosť s tým, že mi to všetko ostane. A ľudia tiež super. A nemám pocit, že za tých pár mesiacov, ešte jesenno-zimných, by som mohla využiť naplno môj pobyt na tomto mieste. Trafila som výnimočne pekné dni ešte predtým tie jesenné, ale dlho to tak už nezostane než príde “obdobie temna” čo je presne ten môj polrok tu. Možno nie je až tak dobré sa ponáhľať preč za každú cenu, keď som mala šťastie na takéto rozprávkové miesto. Takže... uvidím. V prvom rade záleží na Žanete, či sa vráti. Ale čo sa mňa týka, tak myslím, že dnes som sa definitívne rozhodla, že ak bude možnosť zostať dlhšie, tak zostanem.
Po príjemnom posedení v pube sme sa vrátili k nim domov. Tam nás dve Harold zobral spolu s jeho sestrou Hettie do auta a išli sme hore na kopec, sledovať ohňostroj. Videli sme zhora na diaľku celý Lewes, všetky tie obrovské ohňostroje naraz, čo tam spustili. S tými zvukmi, dymom a ohňom to vyzeralo ako nejaké bojisko. Bolo to fascinujúce. Ďalší z tých nezabudnuteľných okamihov, ako sedím v okne džípu s novými známymi a výhľadom na mesto ponorené do ohňostrojov, ktoré aj na tú diaľku zvládli rozžiariť moje oči.
Večer išla Hettie spať a my sme ešte zostali s Bárou v kuchyni. Harold sa tam zdržal tiež a rozprávali sme sa o všeličom. A ja som zase raz musela obdivovať, ako sa Bára s občas nedostatočnou slovnou zásobou dokázala vždy nejak vynájsť. Niekedy to bolo dosť vtipné, ale bolo to umenie samo osebe. Kde je vôľa, tam je cesta.
Celkovo to bol príjemný večer. Pridali sa aj chvíle keď som sa s novou kamoškou o druhej ráno rozprávala pri čaji s nejakým Angličanom, na ktorého modré oči a široký úsmev sa vôbec nepozeralo zle. Bonus. Mám rada situácie, v ktorých sa tu človek ocitá a ktoré boli ešte nedávno také nepredstaviteľné.
05/11/17 – Nedeľa
Tak som si dnes zabalená v dekách konečne zase raz trochu pospala. Potom som sa vychystala, skočila na chvíľu domov, kde ešte stále bolo príliš veľa ľudí, odtiaľ znovu pre Báru a išli sme do Eastbourne. Chceli sme dnes vidieť Beachy Head.
Milujem zvuk Eastbourne. Spev náhodného pouličného umelca, vždy nejakého iného, zmiešaný so škrekotom čajok. Plus tá slnečná jesenná atmosféra s nádychom prichádzajúcej zimy a celé to malebné, idylické mestečko. Vždy mi to príde ako priveľmi pekná predstava, čo sa môže hocikedy rozplynúť.
Vyšli sme to spolu hore na kopec a hoci sme ďalej nezašli, aj to stačilo. Stretli sme sa dve bez kondičky. Sadli sme si na rozpadajúcu sa osamelú lavičku a ponorili sa do toho neskutočného pokoja. Slnko, zelené kopce a nekonečné more a výhľad. Čo môže byť lepšie. Na chvíľu som sa zase ponorila do predstavy, ako tam sedím stará s paličkou a pokojne dožívam a len ťažko som si vedela predstaviť lepšie miesto. Tým, že som na ten kopec ledva vyšla už teraz, v plnej mladosti, som sa radšej nezaoberala.
Potom sme sa zašli už len najesť a na krátke nákupy. Páčilo sa mi, ako sme išli za súmraku späť, už sa mesto pomaly začínalo osvetľovať a chytať tú večernú atmosféru. Musím aj tu niekedy zažiť tie nočné mestá. Nočné mestá sú moja láska.
Na záver dňa som si večer trochu poslzila, pretože mi mama písala o Aide (našej labradorke doma). Že veľmi krváca a je celá už akási nijaká. Už je stará, viem, že už to pôjde dolu vodou, ale akosi som rátala s tým, že ju ešte na Vianoce uvidím. Celý môj život čo si pamätám, ju máme a až teraz mi napadlo, že keď som preč, možno ani nedostanem možnosť sa rozlúčiť. Nikdy som nemala súrodencov, a keďže ona so mnou bola dlho, tak som ju o to viac brala ako takú náhradu za nich, naozajstného člena rodiny. Akosi ma to dohnalo. Wilbo mi síce robil spoločnosť v izbe, ale tentoraz som aspoň na chvíľu chcela byť doma a pritúliť sa radšej k nej. A zase som si uvedomila, že na niektoré veci som príliš ďaleko.
Ked som pri domove… dnes som si pozerala fotky na mobile a nespoznala som náš vlastný dvor. Naozaj mi to trvalo pár sekúnd. Po pár mesiacoch nespoznať dvor, na ktorom človek prežil život, to chce fakt talent. Na chvíľu mi hlavou preblesla myšlienka, že by som sa tam mala vrátiť a žiť tam a vydesilo ma to. Znie to hrozne, prepáč domov, prepáč mama, nie že by som to tam nemala rada a že by mi to občas nechýbalo. No už mám pocit, že som to tam akosi prerástla a že sa mi nechce zmenšovať, aby som sa tam napasovala naspäť.
Ale celkovo, keď som si predstavila že by som teraz mala nechať za sebou toto miesto, dni v Brightone a Eastbourne, tie rôzne práce a ľudí a známosti, prechádzky so psami a celkovo všetko, čo sa stalo tak typické a súčasťou môjho momentálneho života... tak tá predstava už bola celkom boľavá. Zrazu mi aj ten rok tu prišiel málo, keď som si uvedomila ako ma desí, že by som to tu mala nechať za sebou.
Uvedomila som si, že už som tu s tým pevne zrástla a že vytŕhanie týchto koreňov bude jedného dňa ešte veľmi boľavý proces.
