Posledný platný kódex novinárskej etiky bol prijatý v roku 1990. Prirodzene teda potreboval obnovu a „revitalizáciu", aby korešpondoval s podmienkami súčasnosti. Človek by však čakal, že keď konečne k jeho vynoveniu dôjde, zastreší novinársku prácu a bude výsadou každého novinára, ktorý ju vníma ako poslanie.
Keď som si prečítala bombastickú správu o novom kódexe, zľakla som sa. „Peter Kerlik zo syndikátu predpokladá, že kódex bude základným dokumentom na vznik novej Mediálnej rady. Tá by mala byť jednotným orgánom na posudzovanie etických prešľapov všetkých typov médií, už aj vrátane internetových." Ešte dobre, že článok konštatuje aj potrebu zmeny zákona a k takejto zmene sa hádam bude pristupovať zodpovednejšie.
(Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5629074/novy-novinarsky-kodex-riesi-dary-aj-kamery.html#ixzz154A1EUy9) Tento kódex má byť základným dokumentom? Neprizveme širšie fórum? My, novinári, ktorí stále hájime práva ľudu sa zrazu neopýtame, čo si o tom širšia, možno aj menej odborná, verejnosť myslí?
Znepokojuje ma skutočnosť, že body týkajúce sa autorizácie článkov vypadli, resp. sú neúplné a okliešťujú práva hovorcov, alebo všeobecne všetkých, ktorí akékoľvek vyjadrenia pre médiá poskytujú. Je nepovinná, a v niektorých momentoch vskutku neprípustná a ešte ani v platnosti táto norma nie je (bude od januára 2011) a už je používaná ako argument korektnej spolupráce... „Čože to chcete? Autorizovať? Ale veď to sa už nikde na západe nerobí..." No áno, ale na západe sa vzhľadom na vyspelosť žurnalistiky toho nerobí viac...
A teraz k tej „zlej" autorizácii
Nebezpečenstvo spočíva v individuálnom vyložení bodu kódexu, v ktorom sa o autorizácii hovorí. Nie je v poriadku, ak si novinár kódexom vymáha právo skracovať a kompilovať písomne poskytnuté odpovede bez nároku autorizácie (!!!), chýba jasná a presná definícia citátu, teoreticky totiž akýkoľvek prepis nahrávky, ktorý nie je doslovný a je použitý ako citát, vyžaduje autorizáciu...rovnako je to aj pri písomných odpovediach.... Vzniká tiež neistota, ktorú časť mojej odpovede si vyberie?
Jednoducho povedané, ak som to nepovedala, nedávajte mi to do úst, ak mi to do úst dať chcete, opýtajte sa, či s tým súhlasím...
Ak má kódex vytvárať vážny teoretický rámec novinárskej práce a základný dokument k tvorbe ďalších právnych noriem a zákonov, mal by o.i. vymedzovať presné znenie toho, čo sa za citát považuje a čo je už len parafrázou a najmä ako sa tieto definície odrážajú na povinnosti, resp. možnosti autorizácie textu... Čo v prípade, ak si novinár nepíše poznámky, nenahráva, ale „šak dajak to poskladá"? Do akej miery je povolené stanoviská a vyjadrenia "modifikovať"? Do akej miery je povolené vytrhávať veci z kontextu? (Lebo aj také sa na západe nestáva) A hlavne...ako novinár garantuje (lebo tato téza vážne s autorizovaním súvisí), že má informácie overené z dvoch zdrojov - mimochodom to je tiež zakotvené v kódexe...? Toto všetko by mal kódex, ktorý chce požívať vážnosť obsahovať. Potom má všetky predpoklady slúžiť ako „návod na použitie" všetkým, ktorí s médiami prichádzajú denne do styku.
Nehovorím, že nie je dobré mať kódex, ale myslím, že by mal byť výsadou novinárov, nie obranným mechanizmom, či okliešťovadlom práv iných - na to predsa máme zákony. V praxi to totiž vyzerá tak, že dľa a v zmysle kódexu je chovanie novinára vždycky korektné a môže si napísať kedykoľvek, čokoľvek - a keby niečo, má kódex...
Preto chcem aj ja KÓDEX (hovorcov, piáristov a osôb verejných...). Bude určite zaujímavé sledovať ako sa tieto dva kódexy vyrovnajú s otázkou autorizácie, overovania faktov a hlavne ako budú korektne "spolupracovať"....
