Nedávno som sa zúčastnila civilného pohrebu. Nikdy predtým som nič podobne beznádejné nevidela. Bol to deň, kedy som pochopila čo znamená byť ateistom. Život, ktorý skončil socialistickou básňou o májových kvetoch, akoby stratil zmysel. Akoby ho ani nikdy nemal. Akoby mu chýbala akákoľvek viera prakticky v čokoľvek. A pritom je život na viere postavený....
Sedeli sme v kaviarni a obaja sme vedeli, že to nedopadne dobre. Asi tak končí množstvo vzťahov...strata dôvery, viery v slová človeka, ktorého sme pokladali za svojho priateľa z neho zrazu spraví cudziu osobu. „Neviem ti viacej veriť," povedala som, no on sa iba nechápavo díval a žvástal čosi o povznášaní sa. Nad čo sa už povznesieme, keď bude pani čítať našim pozostalým báseň o konvalinkách? Jeho vnímanie nebolo jednoducho schopné pochopiť vysokú abstraktnosť, no zároveň praktickosť a ozajstnosť pojmu dôvera, čo ma rozosmialo. Dôvera vo vzťahu k čomukoľvek totiž vytvára bezpečné prostredie pre vzájomnú komunikáciu kohokoľvek, a samozrejme naopak, a ja som smiechom vytvárala bariéru, pretože som sa cítila ohrozená.
Niektoré ženy sú všetky sliepky, ani my nie sme výnimkou, sedíme a pri dvojke bieleho prichádzame k záveru, že dôvera musí mať jednoducho fatálny charakter, inak neexistuje ani láska, ani nenávisť...
