Naša Katka s celoživotným povolaním rehabilitačnej sestry nám v každom okamihu rozličných onemocnení zdôrazňovala, že všetko sa dá zvládnuť - len treba chcieť. Asi je to v psychike človeka, ktorá sa stáva odolnejšou, keď vám niekto prízvukuje, že vám skoro nič nie je J. Takto akosi som prežívala svoj život, plný náhlych zdravotných stresov i ja.
S onkologickou klinikou som sa osobne prvý raz zoznámila, keď ma tam asi pred desiatimi rokmi poslali na opakované vyšetrenie prsníkov, lebo sa im na poliklinickom mamografe dačo nepozdávalo. Hups, našťastie žiadny karcinogénny nález - iba viac ako 30 drobných cističiek... V duchu som si vtedy povedala: kde sa to tam preboha všetko zmestí!
Predstavte si, že vyváženou životosprávou vrátane rozmanitých detoxikačných kúr, výživových doplnkov a dôsledným pitným režimom som sa ich všetkých, okrem posledného tvrdohlavého, ale nezhubného fibrómu zbavila - bez operácie. Zatiaľ vyhrávam však boj aj nad ním, lebo za posledných 9 mesiacov sa mi zmenšil o 9 mm - a to je podľa mňa veľký úspech.
Ale poďme k mojej sestričke. Tá si asi pred tromi mesiacmi objavila na prsníku hrčku, tak hneď bežala na vyšetrenie. Pani doktorka v okresnej nemocnici jej odkázala: „Povedzte tej z rehabilitácie, že má na prsníku prd a dva orechy!"
Katka však neostala dlho v pohode, lebo hrčka sa jej zväčšovala a začala aj bolieť. Otrávená pani doktorka jej teda urobila ultrazvuk - a hneď zabudla na pohrdlivú vetu spred mesiaca. Sestru však objednala na operáciu až o ďalší mesiac a tá medzitým absolvovala už dávno zaplatenú zahraničnú dovolenku. Čakanie na histologické výsledky v okresnej nemocnici - to je hra z nervami. Už po Katkinej operácii som zistila, že tam všeličo nie je tak, ako by malo byť. Sestra ich napr. pred operáciou upozornila, že má slabší žalúdok, ale po operačnom zákroku prezvracala tri dni - takže premedikačná narkóza bola zrejme neprimeraná. Nastúpil u nej strach, stres, slzy a opakovaná otázka: „Evi, prečo som to dostala práve ja?"
Vtedy som si podvedome zaumienila, že budem bojovať spolu s ňou. Najprv som jej telefonicky dodávala niekoľkokrát denne potrebnú energiu a snažila vysvetliť, že to, čo je čierne, nemusí ešte vždy znamenať tragédiu.
Konečne po dvoch týždňoch prišli výsledky - s karcinogénnym podtextom...
V tej chvíli som sa neodkladne ujala iniciatívy a vybavila jej vyšetrenie v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Odvtedy som na všetky vyšetrenia chodila s ňou a žasla nad profesionalitou a ľudským prístupom tunajších lekárok - v našom prípade dr. Osifovej a dr. Bardošovej - ktoré z našej tragédie dokázali urobiť skutočne znesiteľnú realitu.
O týždeň od prvého kontaktu s touto klinikou som už s Katarínkou prežívala prvú ambulantnú chemoterapiu. Štyri rozličné fľaštičky infúzie, nekonečne trpezlivé sestričky - bez profesionálnej deformácie. Jedna z nich nám rozprávala, ako z tohto stresového prostredia chcela po piatich rokoch odísť. Náhle však bola jej maminka odkázaná na jej dlhodobú chemoterapeutickú pomoc. Pravdaže, ostala.
Všetko dopadlo tak, ako nám povedala dr. Bardošová: po prvej chemoterapii nenastalo u Katky žiadne zvracanie; jej stres bol zákonite celkom únosný. Pravdaže, očakáva nás ďalšia pravidelná onkologická liečba, z ktorej však už nemáme také obavy...
Ani si neviete predstaviť, aká som povďačná celému onkologickému personálu, že som tento neočakávaný zážitok mohla zvládnuť s mojou sestričkou! Nikto ma nevyhnal, lebo videli, ako nesmierne sa Katka tejto liečby bojí a lipne na mne ako na jedinom ostrovčeku nádeje. Ani ostatným pacientkam, ktoré tam boli už niekoľký krát, nevadila moja prítomnosť. A neprekážal im ani extrémne rozviazaný jazýček našej štebotačky, ktorá neustálym džavotaním nakoniec dokázala rozptýliť a rozosmiať aj ostatné pacientky. Počas celej chemoterapie som mojej sestričke masírovala akupresúrne body na chodidlách a rozprávala jej, že sú na nich všetky nervové zakončenia človeka a určite jej to pomôže. Uverila.
Chvalabohu, zvládli sme to. Dnes je už Katarínka medzi svojou rodinkou - a ja z preveľkého psychického vyčerpania v posteli s antibiotikami, zápalom priedušiek a horúčkami.
Nevadí, veď na začiatku jej onemocnenia som rozmýšľala, čo všetko by som pre svoju sestru dokázala urobiť. Vtedy som si povedala: nech tú chorobu nemá ona, ale ja, lebo som psychicky silnejšia.
Toto pravdaže nemôžem zariadiť, ale budem pri Katke stáť a asistovať jej až do konca neľahkej onkologickej liečby. Cítim, že v tejto chvíli ma veľmi potrebuje - tak som tu jednoducho pre ňu. Aj keby som si mala každý jej pobyt po chemoterapii odmaródovať, vydržím to - lebo verím, že sa moja jediná sestrička vylieči. Však aj rakovina je iba choroba a dnes sa už veľakrát vyliečiť dá; musí však tomu každý pacient jednoducho veriť. Ako sa hovorí, nádej je úžasný liek, ktorý sa nedá kúpiť v žiadnej lekárni. Preto ho vlievajte svojím blízkym, keď to najviac potrebujú. O tom viem tiež svoje, to mi verte!
