„Akože to bolo?" pozrel sa s huncútskym pohľadom na dychtivé dievčatko s dvoma minivrkôčikmi ozdobenými červenými lienkami, ktoré vyzerali ako čertove rožteky.
„Deduško, však vieš, ako sa začínajú rozprávky! Kde bolo, tam bolo," zamrvila sa Ruženka v jeho náručí.
„Som rád, že máš takú štebotavú náladu, dievčatko moje rozprávkové. Budeš mi však musieť troška pomôcť, už som veľmi starý a moja fantázia je troška unavená," láskavo si privinul modrookú dievčinku vo svojom náručí. Ruženka si skrčila kolienka až pod bradičku a deduško Milan mohol začať.
Anjeličku môj strážničku, ty si naše šťastíčko
pošli lúče teplulinké, daj nám ľudské slniečko.
My tu máme riadnu zimu, ani plynu nemáme
tak si radšej rozprávočky s Ruženôčkou šepkáme.
Ešte more neuzrela, lásky má však veru dosť
toto malé vrecúško bĺch - všetkým nám je pre radosť.
Slniečkový anjeliček - to je predsa ona sama
túto pravdu bude poznať, až keď bude veľká mama.
Taký je už osud múdry, že nás učí od mala...
- Aký som ja dedko súci! Ruženka mi zaspala...
EK
Z hlbokej úcty venované nesmrteľnému básnikovi Milanovi Rúfusovi
