Gašpar mal síce starobylé slovanské meno, ale inak to bol chaosák každou bunkou svojho organizmu. Miloval a vyhľadával životné vzrúša, ktoré mu prinášal najmä šport. Najprv robil gymnastiku, potom ho chytili motorky, lyžovanie, parašutizmus - jednoducho chlapská molekula naplnená bláznovstvom, ale so zdravým a dobrosrdečným jadrom. Gašpar bol ozdobou každej spoločnosti, lebo mal správny zmysel pre humor v kombinácii s dobrým srdiečkom. A všelijaké telesné boliestky? Na tie zvysoka kašľal! Veď raz si narazil „iba" rameno, inokedy pätu, nasledovalo koleno... a tak dookola.
Ibaže na jednej lyžovačke mu päta pri dajakej smiešnej kristiánke rupla a skončil v nemocnici. Nasledovala operácia a upozornenie lekárov, aby na nohu hneď nestúpal, že keď bude dačo potrebovať, aby zazvonil na sestričku. Gašpar ostal totiž v nemocničnej izbe sám, lebo ostatných pacientov práve v ten deň prepustili z nemocnice.
Prišla prvá noc - a zobudil ho plný močový mechúr.
„Do hája, bažanta na močenie nemusím - ale kiež by som ho tu teraz mal, veď to nevydržím!" zastonal v duchu.
Tak zazvonil. Nič. Ešte trikrát - a znova nič. Pochopil, že zvonček pravdepodobne ochorel tiež.
Tak začal volať, ibaže dvere jeho nemocničnej izby boli zavreté. Opäť žiadny záchranca.
Gašpara napadla spásonosná myšlienka. Veď som gymnastický preborník! Hoci nemôžem stúpiť na operovanú nohu v sádrovej dlahe, na rukách viem predsa chodiť!
Od myšlienky ku skutku nemal Gašpar nikdy ďaleko. Najprv si sadol na posteľ, trocha zakrúžil rukami a zistil, či sa mu nekrúti hlava. Nič ho nebolelo, iba ho tlačil mechúr. Tak sa spustil z postele na ruky a spravil dva stojkové kroky. Zvládol to. Ešte raz si sadol na posteľ a vymyslel jednoduchú stratégiu. Najhoršie bolo otvoriť dvere, ale pri nich našťastie stála drevená nemocničná stolička.
„Tam si oddýchnem a potom otvorím dvere," povedal si v duchu. Veď na záchod to mal len asi desať metrov. Čože je to pre vyšportovaného mladíka?
Gašpar sa sústredil na svoj výkon - a šlo mu to vraj celkom dobre. Ibaže tesne pred WC ho stretla sestrička, ktorá mala oproti sesterskú miestnosť. Rozospatá išla skontrolovať, či sa v jej rajóne nič nedeje.
Dialo či nedialo... iba skoro „zakopla" o Gašpara, pochodujúceho po tmavej nemocničnej chodbe na rukách. Skoro chytila zrádnika! Gašpar však na ňu namosúrene zahučal: „Aspoň mi prosím vás otvorte dvere do hajzla, keď už ste tu!"
Otvorila mu ich - a hneď sa šla sťažovať ošetrujúcemu lekárovi, čože si to jeden ich drzý a bláznivý pacient dovolil.
No čo už, dovolil si to - lebo sa nechcel pocikať!
Keď mi túto príhodu vyrozprávala moja susedka Jožka, nemohla som sa sprvu prestať chechtať, lebo moja predstavivosť pracovala na plné obrátky. A potom ma napadlo, že vám ju musím vyrozprávať, nech sa zasmejete aj vy...
Ilustračný obrázok: google
