Najskôr som reagovala na neho oslovenie: „Môj zlatý, volám sa inak, pre teba teta Eva."
„Ani ja sa nevolám zlatý, ale Tomáško."
Usmiala som sa nad jeho mudrlantstvom, ale rýchlo som sa vrátila k jeho prvej vete.
„Ako sa ti tu mohol niekto stratiť?" začala som opatrne.
„No viete, ja som sa Marcelke schoval."
„Marcelka je tvoja operka?"
„Hm."
„Je u vás dávno?"
„Ona u nás býva a chodí do školy, keď som v škôlke. Ale teraz sú prázdniny a v škôlke dovolenkujú. Tak je Marcelka so mnou celý deň, lebo mamička má strašne veľa práce a ocko už s nami nie je."
Aha. Novodobý spôsob výchovy dieťaťa. Ale aspoň si jeho mamička vedela pomôcť.
„A kde si sa tvojej operke stratil?"
„Ale teta Eva, ona sa stratila mne!" povedal rozhorčene opálený chlapček v šik bermudách s maličkým batôžkom na chrbátiku.
„No dobre, kde sa ti teda stratila Marcelka?"
„Tam, kde sa predávajú knižky a hračky."
Začala som bleskovo rozmýšľať. Veď v tunajšom kníkupectve nepredávajú hračky, chlapča muselo dačo popliesť. Aby som mu bola schopná pomôcť, položila som kontrolnú otázku: „Tomáško, schoval si sa v kníhkupectve - alebo v hračkárstve?"
„No, skryl som sa medzi knižkami, ale s Marcelkou sme boli najprv tam, kde predávajú omaľovánky, farbičky a hračky."
Už mi trklo. Preto mal fixkami ofarbené pršteky. V našom kníhkupectve majú také špeciálne oddelenie pre šikuľkov, čo ma hneď nenapadlo.
„A nevrátil si sa tam, keď ťa Marcelka dlhšie nevedela nájsť?"
„Teta, ja som si už nepamätal, kde sme predtým boli, lebo to knižovárstvo je strašne veľké. Tak dlho som sa schovával, až som asi poblúdil."
„Myslíš kníhkupectvo?"
„Hm."
Takže chlapča muselo prejsť najprv krížom-krážom po kníhkupectve a potom zbehnúť schodmi z poschodia na prízemie - a to mohlo ubehnúť aspoň desať minút.
Marcelka tu musí niekde poletovať ako bosorka na metle - povedala som si v duchu.
Spomenula som si, ako sa mi onehdy stratil v tržnici trojročný synček. Stačili moje dve sekundy nepozornosti - a už ho nebolo. Do piatich minút hľadali Pavlíka so mnou asi dvadsiati ľudia a našli sme ho až o ďalších desať minút. A to som bola matka - a nie operka. Vtedy som sa skoro zbláznila od strachu. I táto chudinka musí určite prežívať muky.
Vzala som Tomáška za ruku, že ideme cestou k informátorke nájsť dajakého strážnika. Ale poznáte zákon schválnosti. Všetci boli všade inde, iba nie tam, kde my. Aj za informačným pultom ako na potvoru nebol nikto, iba ceduľka: Prídem o chvíľku. Nemalo zmysel pobehovať s malým dieťaťom po nákupnom centre, lebo by sme sa mohli s Marcelkou celkom dobre ešte dlho obchádzať.
„Vieš čo, Tomáško, sadneme si tuto na lavičku a počkáme na Marcelku. Azda nás čoskoro nájde. Povieš mi, ako vyzerá?"
„Je pekná," povedal ustráchane malý blondiačik.
Dobrá charakteristika.
„A nenudím sa s ňou, mali sme ísť plávať," pokračovalo chlapča a ukázalo na svoj batôžtek.
„Aha - a na hlave má červenú šiltovku."
Hurá, poznávacie znamenie! Začala som sa okolo seba obzerať. Chvíľu nič - a vtom trielila z opačnej strany chodby neidentifikovateľná postava a vyvolávala:
„Tomi, kde si?"
Vyzvala som Tomáška, aby silno zakričal - Marcelka.
„Marcelkááá!" ozývalo sa po chodbe nákupného centra. A zopakovala to ešte dvakrát.
Pribehlo k nám udychčané subtílne žieňa, celé upachtené - so slzičkami na krajíčku.
„Tominko, kde si bol, preboha?" silno ho objala a začala bozkávať.
„Ja som sa ti schoval a ty si sa mi stratila," povedal drobec ticho so skolenou hlávkou.
„A čo táto teta? Ona ťa našla?"
„Ale nie, iba som si k nej prisadol. Tetu Evu som našiel, ale teba nie."
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem," venovala mi šarmantná Marcelka vďačný pohľad.
„Niet začo - a kúpte si na tohto malého bludára vodítko," povedala som žartovne.
Spomenula som si na tohoročnú dovolenku, ako niektoré bláznivé Angličanky vodili do jedálne a na pláž svoje rozbláznené deťúrence na akýchsi remencoch, ktoré sa podobali tým, ktoré dávame bábätkám do kočíkov, aby nevypadli. V duchu ma to poburovalo, že pre takéto chodiace deti je to obmedzovanie ich osobnej slobody. Aj tak sa im decká občas strácali - ako mne Pavlík pred mnohými rokmi, alebo Marcelke Tomáško - či Tomáškovi jeho operka. Neviem, čo v takýchto chvíľkach pomáha - asi všetko dokopy.
Ale hlavná vec, že sa tí dvaja našli. Mohla som ísť spokojne nakupovať - ako každý pondelok dopoludnia.
Ilustrácia:internet
