Všeličo sa môže prihodiť, keď si dačo popri ceste kúpite - napríklad pri odbočke do Vyhní. V našom prípade sme si mali radšej vybrať pôvabný košík od slovenských košikárov - ale my naivní blázni sme sa ulakomili na júlové čučoriedky! Kiež by som ich bola dala deťom ochutnať hneď v aute - ale som sa obávala, že všetko v našom tátošovi veľmi rýchlo sčučoriedkovie! To by sme sa však určite vrátili a „vynachádzavému" počernému beťárovi, ktorému by sa bola od nás ušla poriadna čučoriedková sprcha!
Ale pekne po poriadku. Najprv som v nich objavila asi 30 percent čiernych ríbezlí - pravdaže až doma, 200 kilometrov od miesta kúpy. Deti si ma dobrosrdečne doberali, že oni zjedia aj takýto miš-mašový koláčik. Hlavná vec, že bude s ovocím a drobenkou navrhu. Keďže som však mala akési nedefinovateľné tušenie, radšej som milú zmesku poriadne osprchovala cez veľké sito. A potom mi už naša Evička koláčiková začala pomáhať s pečením.
Bola to dlhá hodina... aby sme v upečenom koláči pri jeho ochutnaní objavili medzi čučoriedkami a čiernymi ríbezľami aj - nemálo čiernych kamienkov, ktoré sa pridávajú do asfaltu! Veď na hmotnosť ponúkaných čučoriedok je to pozoruhodný nápad, ale čo na to povedia ľudské - a najmä detské brušká? Predsa my nemáme zažívanie ako dajaké husičky či kačičky! Ozaj, a na pocestných predavačov sa vzťahujú dajaké zákony? Alebo žeby pomohla na takýchto vitamínových zloduchov iba ozajstná čučoriedková sprcha?
