Táto „handicapovaná" krásavica schmatla hračku z lístkom z nášho stola a fujazdila z reštaurácie. Pravdaže, upozornila som na to hneď čašníka, ktorý si vzdychol a povedal, že nie je dňa, aby sa im podobne nevplížili do ich podniku takíto zvláštni podnikavci.
Pochopila som, že rovnakým spôsobom, domáhajúc sa priam dojímavo spoluúčasti k postihnutým spoluobčanom, podvádza rozvetvený klan podvodníkov mnohých spoluobčanov a turistov nielen v Bratislave, ale možno na celom Slovensku. Veď takto dobehli aj mňa v niektorých bratislavských kaviarničkách - s maličkými kľúčenkami za pár babiek - a s lístočkami napísanými dokonca bezchybne v niekoľkých jazykoch! Zabral ich skromno-skľúčený pohľad a odhad, že keď pri stole sedia dvaja dobre oblečení ľudia, zľutujú sa nad ich handicapom.
Iný pohľad sa mi nedávno naskytol v električke, kde chodil medzi cestujúcimi asi 8-ročný chlapec, hrajúci celkom pekne a najmä clivo na ústnej harmonike. Jednou rukou hral, druhou držal pokladničku, na ktorej bolo napísané: Zabili mi rodičov, som utečenec z Afganistanu. Cestujúci mu pravdaže ochotne dávali desať či dvadsaťkoruny. Úbohý chlapček vystúpil tam kde ja. Keďže mi zazvonil telefón ostala som stáť neďaleko - a vedľa mňa postával onen chudáčik. Pristúpil k nemu počerný frajer, ktorý si vysypal všetky jeho peniaze z pokladničky do igelitky, chalanovi dal desaťkorunu a jasne slovensky mu povedal: „A snaž sa lepšie, lebo ťa nabudúce nakopem do riti!"
A potom že kto je podnikavý. Dnes už nie je invenčné žobrať pri kostoloch či v podchodoch, dnes si zrejme vykrádačské gangy držia svojich kreatívcov, ktorí im vymýšľajú stále nové a nové scenáre okrádania Slovákov. Títo to robia v malom. Za oveľa väčšie, drahšie a drzejšie scenáre si platia zrejme mnohí naši papaláši kreatívcov iného rangu. Však sa im to predsa oplatí, no nie?
Ilustračný obr: internet
