Na úvod jedna nedávna príhoda z Izraela, kde som v pohodičke nasávala so svojimi priateľmi čarovný esprit starého Jeruzalema. Náhle sme sa dostali do nečakanej pely-mely. Bol to čas, kedy deti chodia zo školy. Hebrejsky či arabsky rozumiem iba pár slov, ale viem, že decká medzi sebou vždy rozprávajú svojim rodným jazykom, iba keď komunikácia viazne, prebehnú na dajaké internacionalizmy.
No a takto šli dvaja židovskí chalani domov zo školy a za nimi štyria arabskí žiaci, všetci mohli mať okolo 10-12 rokov. Arabi si dačo medzi sebou špitali s pohľadmi upretými na židovských rovesníkov pred nimi. Náhle si začali niektorí vyťahovať opasky z nohavíc a jeden najútlejší „hrdina" kopol židovského chalana pred ním do zadku a zakričal niečo v tom duchu: „Si mŕtvy!" Ten sa sprudka otočil a strčil do útočiaceho arabského bitkára. Pravdaže, to bola výzva pre ostatných arabských výrastkov, aby zaútočili so svojimi masívnymi opaskami obkrútenými už okolo ruky, ktoré držali tak, aby sponou udreli protivníka. Ľudia, ktorí prechádzali okolo sa v nemom úžase rozostúpili. Nikto, upozorňujem vôbec nikto do tohto sporu z okoloidúcich, či už Arabov, Židov alebo turistov nezasiahol!
Neviem, kde sa náhle vzala vo mne odvaha, ale začala som intuitívne ako správna mama troch detí na nich kričať a potom som si spomenula, že mám na krku píšťalku, tak som spravila aspoň kravál. Chalani sa zarazili, ale jeden zo židovských chlapcov mal už krvavú tvár od zásahu opaskovou prackou. Ešte som stačila cvaknúť foťáčikom, ktorý som mala zavesený na krku, keď vtom dofrčal statný, aspoň 130 kg Arab - a to len začala podívaná! Vrieskal na arabských chalanov, nadával im a pohlavkoval ich hlava-nehlava, strkal preč z Via Dolorosy a ospravedlňoval sa židovským školákom i celému okoliu - lebo chcel zahnať konflikt. Prítomní arabskí chalani mali šťastie, že to nevidela izraelská vojenská polícia, lebo by mali po chlebe.
Neviem, ako sa tento konflikt nakoniec skončil a či rodičia izraelských chlapcov šli na políciu. Podstatné je, že vždy doteraz som v Izraeli náhodne videla (a bola som tam už veľakrát), ako útočia arabské deti na izraelské rozličným spôsobom: hádžu do nich kamene, nadávajú a provokujú. Prečo? Lebo sú vychovávaní k nenávisti voči Izraelčanom a židom ako takým.
Niekde som čítala, že v mnohých arabských krajinách zbierajú akési polovojenské spolky túlavé siroty priamo na uliciach. Za to, že im dajú nocľah a najesť, ich zámerne od malička v štýle vojenského drilu cepujú k nenávisti a poriadne im vymývajú mozgy. Decká dokážu tak geniálne zmanipulovať, že bez rozmýšľania spravia všetko, čo im prikážu - vrátane obetovania vlastného života svätej veci...
Ktosi tu napísal, že Izrael sa vo svojej spupnosti postavil už pradávno samotnému Bohu a ten preto rozohnal židov po celom svete. Keď sa povie A - tak by sa však malo povedať aj B. Židia a následne Izraelčania sa všemožne snažia o prímerie, ale Hamas ho jednoducho nechce prijať. Že má toto hnutie vážne problémy s ďalším arabským zoskupením - Fatahom, to je už iná parketa. Na túto tému som počula na Vive debatu so Slovenkami, ktoré sa vydali do arabských krajín. Tie veru nemali až taký strach z izraelsko-palestínskeho, ale oveľa väčší z hamasácko-fatahského konfliktu, ktorý priam bytostne ohrozuje život v arabských krajinách ako taký.
Nedokážem odhadnúť, či k prímeriu medzi arabským svetom a Izraelom vôbec niekedy dôjde. Ozaj ma to dosť trápi, lebo som nešťastná kvôli akémukoľvek násiliu. Pravdaže, tento spor ubližuje obom stranám, ale nebezpečný je pre celý svet. A keď sa mocensky niekto rozhodne použiť v tomto spore zbrane hromadného ničenia, nepomôže nám už ani Boh, ale ani Alah či iné mystické božstvo. Zdravý rozum by bol totiž v tomto spore najlepším riešením - ale ten by museli ctiť obe strany, nielen izraelská, ale aj palestínska, resp. arabská...
Foto: autorka
