Najnákazlivejšou by táto chronická zábavka mala byť pre kupujúcich závislákov nášho hlavného mesta. Bratislava je totiž vzdialená od Parndorfu asi 25 minút autom. Pred 10 rokmi sme v tomto mega outlete ešte čo-to kúpili. Teraz už nevidím slovenský verzus rakúsky rozdiel - ani cenový, ba ani módny. Všelijaké handričky, ktoré predávajú v outletovom Parndorfe sú pravdaže out - lebo tam cielene ponúkajú všetko, čo aktuálne vyšlo z módy.
Kvôli rakúskym potravinám som sa k susedom nikdy neunúvala, lebo sa mi zdalo dosť absurdné vymieňať si na takýto účel najprv koruny za šilingy a potom koruny za eurá + cenu benzínu. Ale keď už máme spoločnú euro menu, tak som napokon súhlasila, že si s manželom túto snobárinku aspoň raz vyskúšame.
Najprv som si overila, či nebudú problémy s platobnými kartami - ale všetky banky sa mi dušovali, že veru nie. Bola som naivná, mala som sa opýtať nielen na cestu k dotyčným hypermarketom v Hainburgu (od nášho bytu to bolo 21 km), ale aj na túto naoko maličkosť. Ešte že som si vybrala z účtu dajakú euro hotovosť! Lebo okrem supermarketu Spar nám v žiadnom ďalšom hypermarkete nechceli vziať platobne VISA karty - všade vyžadovali iba Mastercard!
Tento poznatok ma dosť rozladil, lebo nedávno mi novučičkú Visa kartu vydali v Slovenskej sporiteľni, hoci som ich upozorňovala, že dosť často cestujem do zahraničia. Našťastie mám aj Mastercardku, ale ja naivná, nechala som ju doma...
Moje zistenie asi nikoho neprekvapí. Plus:mínus bežný marketingový štandard - rozhodne budem odteraz nakupovať potraviny na Slovensku. Rozdiel som videla iba v naduto-odmeraných rakúskych predavačkách, až mi občas z toho naskakovala husia koža - a oveľa častejšie v protivných nemecky hovoriacich susedoch. Hoci pomer v túto sobotu bol v tunajších obchodoch asi 9 slovenských a 1 rakúska rodina.
Dosť ma rozladilo, keď sa jedna staršia Rakúšanka strkala s nákupným vozíkom predo mňa, hoci za mnou bolo ešte asi 5 ľudí a každý z nás vedel, že do rady k pokladni prišla ako posledná. So svojou slušnou nemčinou som jej vysvetlila, že s manželom som tu čakala na pokladňu oveľa skôr, tak prečo strká svoj vozík predo mňa? Prekvapená, že viem hovoriť nemecky mi odvrkla, že ma nevidela. Tak som sa usmiala, lebo čo do fyziognómie som ozaj neprehliadnuteľná - a sladko som jej odvetila, že to sa teda čudujem. Potom už zasiahol rýchlo jej rakúsky manžel, ktorý sa mi ospravedlnil a odtiahol naštvanú Rakúšanku k inej pokladni.
Dospela som k názoru, že naši západní susedia nás ešte dlho nebudú mať v láske - hoci u nich utrácame naše ťažko zarobené peniažky. Kašlú na to, že už sme my, dobrosrdeční Slováčiskovia dokonca aj v EÚ a na rozdiel od Čechov a Maďarov sme sa pochlapili aj s euro bubáčikmi. To postkomunistické zazeranie v nich zrejme ostane ešte veľmi dlho. Ozaj si musíme takto kaziť naše vytúžené víkendy?
Resumé? Rada si pozriem rakúske pamätihodnosti a rakúsku prírodu, ale zámerne sa nákupnou turistikou k našim najbližším západným susedom už nebudem zapodievať. Načo? Aby som nebodaj nelapla dajakú trápnu nákupnú horúčku... Veď skoro všetko, čo je za rakúskymi kopčekami - je chvalabohu už aj u nás. Pánboh zaplať, že konečne máme vo väčšine obchodocv celkom slušný európsky šmrnc!
Ilustračné foto: www.fudge.cz
