Ako sme žili predtým
Musím povedať, že môj manžel s jeho bratom neboli nikdy naklonení tomuto jej rozhodnutiu. Sprvoti, pokiaľ žil svokor, presviedčala na túto „idylku" veľa rokov i jeho. Náš múdry svokor si však povedal, že predsa si nepostavil chalupu na to, aby z nej zutekal. Aj po svojej osemdesiatke miloval motkanie sa po záhradke, v ktorej dokázal stráviť so svojím húfom vnúčat neuveriteľne dlhý čas.
Rozhodnutie pre penzión
Svokre sa zapáčil neďaleký penzión pre seniorov, ktorý navonok vyzeral celkom dobre, dokonca si tam mohla vziať aj vlastný nábytok. Problém bol jediný: umiestnenie penziónu síce v príjemnej zóne lesoparku - kde však líšky dávajú dobrú noc. Tak trocha mi to pripomínalo kedysi vzdialené domovy pre mentálne či telesne postihnutých ľudí. V bývalom režime sme pomaly ani nevedeli, že v našej krajine dajakých postihnutých ľudí máme - tak dobre v závetrí im zariadili bývanie.
Neplánovaná realita
V tomto penzióne, teraz už s kumulovanými službami domova dôchodcov je to podobné - do najbližšieho obchodu niekoľko kilometrov, o kine alebo divadle nehovoriac, takže pre ľudí s obmedzenou pohyblivosťou nič extra. Jednoducho, starkí sú tu nechtiac odrezaní od sveta.
No a pravdaže, najzákladnejší aspekt: pobyt v penzióne nie je rekreácia na dva týždne, ale pevný náhradný domov - často i na veľmi dlhé roky. Takže stereotyp tam o niekoľko mesiacov začne doliehať aj na tých najväčších pohoďákov. Nuž a nahrádzajú si ho alternatívnym spestrením - napríklad, že cez víkend netrpezlivo očakávajú návštevy príbuzných či známych - ako v nemocnici. Prídu na hodinku-dve a odídu. Ibaže našich vzdialených 500 kilometrov sa pravidelne v krátkych časových intervaloch riešiť v žiadnom prípade nedá.
Negatívne resumé
Výstavba penziónov pre seniorov či domov dôchodcov mimo miest a obcí sú podľa mňa projekty riadne pritiahnuté za vlasy. Starkí sú tam odkázaní na obmedzené prechádzky, jeden na druhého - a na televíziu. Občas ich otravujú podomoví obchodníci s triviálnymi ponukami, ktorým väčšinou neodolajú. Oveľa častejšie však lezú na nervy jeden druhému vďaka nútenej ponorkovej chorobe - pokiaľ sa nedostanú do hospicu. Tam už je v podstate jedno, či sú v mestách, alebo mimo nich. Dôležité je, aby mali slušnú úroveň.
Keď sa však niekto rozhoduje o takomto alternatívnom bývaní, mal by zvážiť všetky jeho plusy a mínusy. V každom prípade by som však nové penzióny pre seniorov či domovy dôchodcov navrhovala budovať skôr v bežnej zástavbe, aby ich obyvatelia neboli úplne odrezaní od bežného života.
Post scriptum
Nemienila som riešiť dôvody, prečo starí ľudia odchádzajú do náhradných zariadení - mimo pôvodného domova a rodiny, na ktorú boli zvyknutí. Chcela som iba povedať, že predstava versus takéto rozhodnutie nemajú často domyslený obsah a priebeh takéhoto rozhodnutia.
Tak isto to bolo s našou svokrou. Nechcela ostať vo svojom útulnom dome sama, hoci mala okolo seba rodnú dedinu plnú ľudí, ktorých dôverne poznala a kedykoľvek sa s nimi mohla stretávať. Nemohli sme sa k nej však nasťahovať, lebo naše deti vyrastali a chodili do slovenských škôl. Česká časť rodiny sa k nej síce nasťahovať azda i mohla, ale zasa nemienila odísť z hlavného mesta. Ale navštevovali sme ju tak často, ako sa len dalo. Naša svokra však nebola prístupná žiadnemu kompromisu, ktorý by nahradil terajšiu situáciu - predať dom a kúpiť si malý byt buď v Prahe, alebo v Bratislave.
Tak jej aspoň často telefonujeme - alebo ona nám. Vo svojej hrdosti sa už nikdy neprizná, že jej rozhodnutie odísť "do penziónu u lesa" - ako predtým rada hovorila - bol unáhlený krok.
Ako sa hovorí - nikdy nehovor hop... ale podobný domov dôchodcov ostane v mojej mysli smutným mementom, za aký by som ozaj nerada na staré kolená vymenila náš obyčajný byt v činžiaku!
