V pondelok skoro odpoludnia som sa vybrala na nákupy, lebo tento deň sa mi osvedčuje už niekoľko rokov. Pred víkendom a cez víkend určite nie, ale v pondelok je v našom hypermarkete poloprázdno - a tovaru viac ako dosť.
Pretože som vyprázdnila a rozmrazila mrazničku, sústredila som sa najmä na mäso. Ako som sa tak nakláňala ponad mraziace pulty a hľadala pekné úlovky hovädzej roštenky a bravčového stehna, náhle som zacítila poriadny štípanec do môjho cteného zadku narýchlo navlečeného do športových elasťákov - a dokonca do oboch polovíc!
No toto! - pomyslela som si rozhorčenie. Veď tomu sa hovorí harašenie!
Začala som sa okolo seba obzerať, ale oddelenie mäsových výrobkov bolo vyľudnené. Tak som sa obrátila poriadne za seba - a na moje prekvapenie sa za mnou škeril maličký deduško v bledosivom obleku, ktorý určite nebol vysoký viac ako stošesťdesiat centimetrov a jeho hmotnosť nepresahovala päťdesiat kilov.
„Dokážete mi vysvetliť, prečo ste ma uštipli? Veď na to je už zákon za obťažovanie," začala som naoko zhurta.
Dedko sa však naďalej usmieval od ucha k uchu a nasledujúcimi slovami mi doslova vyrazil dych: „Ale na mňa sa už nijaký zákon nevzťahuje, ja už mám imunitu!"
„Tak vy ste dokonca nesvojprávny? Tak prečo sa nám tu potulujete takto sám?"
„Ale čoby panička moja, ja mám ešte všetkých päť pohromade, aj správy každý deň kukám, iba mám už viac ako deväťdesiat - dokonca deväťdesiatdva rokov! A pár rôčkov pred stovkou ma predsa nikto nemôže obviniť z dajakého bláznivého harašenia!"
No uznajte, ako som mala zareagovať na tento argument? Iba som sa usmiala a snažila uzavrieť túto pseudo pikantnú príhodu.
„Tak mi aspoň povedzte, prečo ste ma uštipli."
Starčekovi sa rozosmiali jeho maličké očká a koketne odvetil: „Keď vy máte skoro taký krásny zadok, ako ho mala moja Žofka!"
Vyprskla som od nečakanej reakcie, až som sa nahlas rozosmiala. Môj neprehliadnuteľne impozantný zadok totiž už dávno nikto nepoštípal ani nepochválil.
„Tá Žofka, to bola akože vaša manželka alebo nebodaj dajaká milenka?"
„Ale nie moja krásna, to bola moja najmilšia kobyla. Celý život som robil džokeja a od šesťdesiatky až do osemdesiat päťky som sa ešte trocha staral o koníkov a robil som v dostihových stajniach vartáša."
„Deduško, ale veď vy ste môj zadok prirovnali ku svojej kobyle," so smiechom som ho pohladila po hlavičke-makovičke plnej bielych vlasov.
„Prepáčte mi, panička moja, ale keď moja Žofka brala štipnutie odo mňa ako pochvalu! A ten váš sa mi páči ešte viac!"
Miesto hundrania som nakoniec poďakovala starkému za uznanie a zaželala mu krásny slnečný deň.
„A chodím sem každý pondelok odpoludnia," zakričal za mnou rozprávkový deduško miesto pozdravu...
Ilustrácie: internet
