Normálne som mala čo robiť, aby ma asi 75. ročný pán zato nezmlátil svojou palicou. Platila som totiž 52 Sk a podala som mu stovku a dve koruny v drobnom.
„Čo mi to tu dávaš za smeti?" spustil na mňa trafikový predavač.
„Čo vám na tých päťdesiatnikoch vadí, veď sú to tiež peniaze," dovolila som si oponovať.
„Choď s nimi platiť tam, kde ti ich vydali, ale u mňa nie!" nedal sa naštvaný starec.
„Prepáčte, ale to sú tiež peniaze..."
„Vypadni, nechcem ťa tu už ani vidieť," pokračoval v tykaní.
Nakoniec som mala čo robiť, aby som si vydobyla aspoň svojich 50 Sk, ktoré mi mal vrátiť zo stovky. Všetky okolostojaci sa ma zastali a dohovárali trafikantovi, že takto sa správať nemôže. Na drobné sa nevzťahuje predsa žiadna vyhláška.
„Odpáľte všetci, lebo vás tu zmaľujem!" vykrikoval zo svojej kukane.
Dnes naobed som odchádzala od trafiky na Miletičke s pulzom asi 200 a doteraz nechápem, prečo som toho starca tak nepríčetne vytočila. Pravdaže, teraz s odstupom času som trocha nazlostená i sama na seba, že ja, mladica po päťdesiatke - keď mi už tak vehemente onen predavač tykal - som sa nechala vyprovokovať k tejto hádke.
Som však zvedavá, čo bude tento cholerický trafikant robiť po 1. januári, kedy nastúpi u nás európska mena. Obávam sa, že práve v novinových stánkoch budú predávajúci utrácať veľké množstvo mincí. To mu už len takto na diaľku odkazujem, že to mohol byť pre neho s mojimi štyrmi päťdesiatnikmi taký rekreačný tréning. Lebo tvrdá realita s tvrdou menou ešte len začne precvičovať jeho trpezlivosť...
Ilustrácia:internet
