
Odletela som späť domov. Medzi mojich. Vstúpila som do jaskyne, kde nahlas hrala hudba a takmer všetci z nás tam chodili s pohárom v ruke. Stále tie isté tváre... až na pár, ktoré už chýbali. Už storočia sa tu stretávame.... pardon. Desať tisícročia žijeme s ľuďmi. Len tušia, že existujeme. Iný v nás dokonca veria. Niektorým je celý náš svet ukradnutý.„Ahoj! “„Ako sa máš?„Celkom to ujde.“„To neznie optimisticky.“„No áno...“„Je to jasné. Poznáme sa už dosť dlho. Aj keď sme nesmrteľný, umrieť môžeme.“„Niekedy mám pocit, že by som bola radšej, keby som nebola anjelom. Umrieť by bolo ľahšie ako bezcieľne blúdiť po svete. Sem tam sa môcť ukázať pred ľuďmi alebo na chvíľu sa stať jedným z nich. Nenávidím takýto život odvrhnutého anjela.“„Nerozmýšľaj takto! Môžeš si užívať koľko len chceš. Robiť čo chceš. Neobmedzuje ťa nič. Vôbec nikto a nič ti nemôže rozkazovať. Boh sa už dávno zmenil... A okrem toho, každý vie, že sme lepší ako ľudia.“„Ja už chcem zomrieť. Nechcem byť. Nemám prečo... V tom sme si s ľuďmi podobný, potrebujeme cieľ našej existencie.“Odišiel s urazenou tvárou. Šla som preč, nebavilo ma to tam. V podstate mňa nebaví nič... Vzala som sa roztiahla moje blanovité krídla. Letela som nad mestom. Videla som ako policajti naháňali najskôr nejakých zlodejov. Hádku medzi manželmi, ktorí sa hádali na ulici a mali pri sebe malé dieťa, ktoré plakalo, čo im očividne vôbec nevadilo. V jednej skrytej uličke bili nejakého pubertiaka, Boh vie prečo. On vie všetko samozrejme... Jeho pasivita mi maximálne lezie na nervy. Že vraj sa majú poučiť zo svojich chýb... Len im zabudol dať do vienka pamäť, lebo asi preto sa z chýba svojich, či iných nedokážu ponaučiť. Niekedy sme im mali pomáhať, aspoň On to tak chcel... Na koniec sme nepotrebný... Len sem tam sa nájde človek, ktorý si nás zavolá a my mu s radosťou pomôžeme. Ale oni nás nevolajú... Už ani nemám biele perie pri pohľade na to kam tento svet speje, opadalo. Ako lístie v jeseni roka.