Cestu do Krompách som sa rozhodol spojiť s kochaním sa pohľadom na slovenskú krajinu, a preto som išiel najdlhšou možnou cestou – Horehroním cez Červenú skalu okolo prameňa Hrona. S tým kochaním som to trochu prehnal, a keďže ma už za Nitrou zastavila prvá policajná hliadka a celkovo som ich stretol niekoľko desiatok, do Krompách som prichádzal asi s dvadsať minútovým meškaním. Len pre zaujímavosť, medzi Popradom a Krompachmi som zaregistroval približne 10 policajných hliadok, ktoré námatkovo zastavovali a kontrolovali autá.
V Krompachoch na križovatke, kde sa odbočuje z hlavnej cesty do Košíc do centra, policajti zastavovali každé auto. „Dobrý deň, kam idete?“, opýtal sa policajt. Po krátkom zvážení a uvedomení si môjho dvadsať minútového meškania som odpovedal: „Do Košíc.“ Policajt okamžite reagoval: „Nech sa páči, pokračujte“. Zaradil som rýchlosť a na prvej odbočke som zahol vpravo smerom k predpokladanému centru Krompách. Ale už po sto metroch ma zastavila ďalšia hliadka: „Kam idete?“. „Do centra“, odvetil som.“ „A čo tam chcete robiť?“, šokoval ma otázkou policajt. „Prepáčte, ale čo je vám do toho?“. Policajt zmenil tón: „Doklady a vystúpte si!“. Našťastie som mal oblečené červené a nie čierne tričko, takže po kontrole dokladov, otvorení zadných dverí a batožinového priestoru som mohol pokračovať ďalších sto metrov, kde ma definitívne zastavila policajná páska prelepená krížom cez cestu. Ďalej som pokračoval peši.
Kto si včera o 15:00 pustil správy na rádiu Expres, dozvedel sa, že v Krompachoch sa zhromaždilo niekoľko sto extrémistov, aby protestovali proti Rómom. Ak bol niekto včera v Krompachoch live, videl, že situácia je bohužiaľ iná. V Krompachoch sa naozaj zišlo niekoľko stoviek ľudí. Môj odhad je asi do päťsto. Prívržencov Slovenskej pospolitosti, ktorí sa dali identifikovať podľa čiernych tričiek, však bolo podľa môjho odhadu pol hodinu po oficiálnom začiatku maximálne30. Viac ako 90 percent zhromaždených ľudí boli Krompašania. Keďže sa nič nedialo, sadol som si na kávu na letnú terasu miestnej cukrárne a počúval som rozhovory zhromaždených ľudí. Boli to často celé rodiny, s malými deťmi aj tínedžermi.
Väčšinou sa bavili o svojich skúsenostiach s kradnutím Rómov a o tom, že vláda proti tomu nič nerobí. Keď okolo prechádzali pešie policajné hliadky, spomedzi ľudí sa ozývalo občasné „fúj“ a „policajný štát“. Miestni sa tiež rozprávali o tom, ako „tých chlapcov“ vyťahovali z vlakov v Margecanoch a nepustili ich ďalej. Tri pani sa rozprávali o tom, ako Kotleba sympaticky vyzerá, a že sa tešia, lebo ho naživo ešte nevideli. Občas prišlo do reči aj to, že sa nič nedeje, ale ľudia to medzi sebou komentovali tak, že nevadí, vydržíme, možno sa im nakoniec podarí dôjsť. Keď okolo prechádzali policajti na koňoch, jedna pani na nich zakričala: „ Skúste ísť radšej do rómskej kolónie, šak by vám tie kone zožrali!“
Potom sa medzi davom začala šíriť správa o zadržaní Kotlebu. Miestni si to podávali asi takto: „Počuli ste, Kotlebu zajali!“ A nasledovali poznámky o tom, aké je to hrozné, však nič neurobil, jeho áno a Cigánov nie...
Okolo druhej sa podarilo doraziť väčšej, asi desaťčlennej, skupinke mladíkov v čiernych tričkách. Ozval sa spontánny potlesk. Keď jeden z nich vytiahol megafón, dav sa okamžite zomkol okolo neho. Najrýchlešie zareagovali mladí ľudia okolo dvadsiatky: Okamžite povstávali z letných terás kaviarní a krčmičiek a utekali pred mestský úrad, aby lepšie počuli. V tej chvíli sa uniformovaní policajti z námestia stiahli – zrejme na pokyn. Megafón bol slabý, takže už 100 metrov od neho nebolo počuť nič, okrem hlasných reakcií ľudí: „Fúj!“, „Policajný štát!“ Ánooo!“ a „Nieee!“. Ľudia, ktorí boli ďalej a nepočuli, o čom rečník hovorí, začali o mladíkoch v čiernom hovoriť ako o „našich chlapcoch“.
Keďže po krátkych prejavoch sa situácia dlho nemenila, po ďalšej hodine som obišiel námestie, popočúval ľudí, nasadol som do auta a pomedzi policajné hliadky som odišiel smerom na Poprad. Cestou späť som opäť videl veľa hliadok, ktorých hustota smerom na Poprad klesala. Cestou na Poprad nezastavovali nikoho.
Závery: Počul som veľa Krompašanov hovoriť v prospech Kotlebu a „našich chlapcov“, mladí Krompašania zjavne našli inšpirujúci vzor. Počul som veľa negatívnych vyjadrení proti vláde a policajtom. Podľa toho, čo som počul ja osobne, Krompašanov viacej hnevalo, že policajti proti Rómom nič nerobia a namiesto toho šikanujú pospolitosť, ako by na zhromaždení agresívne nadávali na Rómov.
Hlavný záver: Máme veľký problém.
V Šarišských Michaľanoch došlo k precedensu. Miestni ľudia (a vďaka médiám aj celé Slovensko) uvideli, že štát je ochotný nasadiť obrovskú policajnú silu proti chlapcom, o ktorých v živote nepočuli, kým sa ich neprišli do Michalian „zastať“. Ale proti rómskej kriminalite nevideli od štátu urobiť nič. Preto celé Slovensko uvidelo, že normálni ľudia v Michaľanoch sa zastali nejakých chlapcov, o ktorých sa normálny človek dovtedy z médií dozvedel iba to, že sú nejakí divní.
Po Krompachoch príde bohužiaľ časť ľudí na Slovensku k záveru, že Kotlebu zavreli iba preto, lebo sa ich chcel zastať vo veci, kde štát a polícia nekonajú. Nemalá skupina voličov možno našla „mučeníka“ za svoju vec.
Zhrňme si, čo sa za posledné dva týždne na Slovensku zmenilo. Zo skupinky extrémistov, ktorí ešte pred nedávnom rozdávali v Pezinku „cukor od žida“, a ktorých každý ignoroval, sa stala celoslovensky známa politická sila. V regiónoch, ktorých ľudia rómsku kriminalitu pociťujú na vlastnej koži, sa ich ľudia verejne zastávajú a prichádzajú ich verejne podporiť. Momentálne nie je na Slovensku politická sila, ktorá by bola schopná spontánne dostať do ulíc viac ľudí. Na zhromaždenie v Krompachoch prišlo viac ľudí, ako bola celá opozícia schopná dostať v Bratislave na míting proti Harabínovi.
Kto za to môže? Z dlhodobého hľadiska politici. Stačí len sledovať „skrývajúceho sa“ Čaploviča, ktorý zrazu obieha obce postihnuté rómskou kriminalitou, ale doteraz jeho najväčším problémom bolo nájsť „chlapa splnomocnenca“. Z krátkodobého hľadiska polícia a tí, ktorí ju posledné dva týždne riadili. Kaliňák s Packom v priebehu dvoch týždňov zo skupinky antisemitských bláznov vyrobili reálnu politickú silu podporovanú normálnymi ľuďmi, ktorá ako jediná má kompetenciu riešiť doteraz ignorovaný problém rómskej kriminality.
V každej spoločnosti žije isté percento ľudí, ktorých politické postoje môžeme považovať za extrémistické v tom, že na naplnenie ich politických cieľov je nutné použiť násilie voči inej časti spoločnosti. Tento fakt sám o sebe nemusí byť pre spoločnosť ohrozujúci, pretože ľudia s extrémistickými názormi tvoria v spoločnosti malú menšinu. Problém vzniká vtedy, keď extrémistov začnú podporovať ľudia, ktorí v skutočnosti extrémistické názory nezastávajú. Stáva sa to vtedy, keď strácajú vieru v štát a jeho schopnosť riešiť ich problémy. Potom aj slušní ľudia sú schopní podporiť vo voľbách takých, u ktorých vidia vôľu takýto problém riešiť. Stačí, keď budú extrémisti chvíľu mlčať o tom, ako by tento problém riešili, keby mohli.
A toto môže byť iba začiatok. Ako budú predstavitelia našich parlamentných strán reagovať, keď „kotlebovci“ začnú hovoriť o tom, že politici sú „Rómovia vo veľkom“, keďže okrádajú slušných ľudí miliónkrát viacej ako ozajstní Rómovia? Budú ľudia ochotní počúvať politikov, o ktorých sú presvedčení, že všetci kradnú, aj keď sa bude hospodárska kríza na Slovensku prehlbovať?
