Po rokoch už nikto nepochybuje, že predaj v hypermarketoch by mal štát regulovať, chrániť spotrebiteľov a snažiť sa chrániť domácich producentov potravín pred úplnou likvidáciou. Nadnárodné reťazce nie sú žiadnymi apoštolmi slobody. Sú to podnikatelia, ktorým ide o to, ako čo najjednoduchším spôsobom dosiahnuť zisk. Presne ako rádiám.
Z podnikateľského hľadiska je hudba pre rádiá iba tou povinnou vatou medzi reklamnými blokmi, kvôli ktorým majiteľ rádio prevádzkuje. Nič viac, nič menej. Licencie na vysielanie rádií poskytuje štát, a preto je úplne normálne, že ich poskytuje za nejakých podmienok - rovnakých pre všetkých vysielateľov. A je na slobodnom rozhodnutí vysielateľa, či chce za takýchto podmienok podnikať alebo nie.
Hlavná otázka pre mňa stojí tak, či štát - my všetci - chceme podporiť domácich autorov hudby alebo nie. Ja osobne som za. Ak bude v rádiách vytvorený priestor, ktorý bude naplnený hudbou domácich autorov, trh rozhodne, ktorí z nich sa presadia, a ktorí nie. Všetci prevádzkovatelia rádií budú mať rovnaké podmienky na trhu, nikto nebude zvýhodnený ani nezvýhodnený.
Reči o nacionalizme, slobode a vyšších princípoch sú iba kecy. Podstatný je pohľad spotrebiteľa - poslucháča: Vadí nám, ak budeme pri počúvaní nášho obľúbeného rádia každú hodinu počuť dve slovenské pesničky alebo nie? Mne osobne to nevadí a navyše budem mať pri počúvaní každej slovenskej pesničky dobrý pocit, že som tomuto autorovi finančne trochu pomohol.
U2 a Metallice tým neuškodím, tomuto konkrétnemu autorovi možno pomôžem, aby venoval hudbe viac času a nemusel ju robiť iba ako koníček popri zamestnaní. Budem mať tiež dobrý pocit, že možno pomáham zostať na trhu ďalšiemu Nerytmusovi. A keď sa mi práve táto slovenská pieseň nebude páčiť, pokojne preladím na iné rádio.
