Raz som sa zaujímala, prečo majú bežné panelákové kuchyne rozmery väčšej špajze a zistila som, že prednovembroví súdruhovia trpeli utkvelou predstavou, že sa všetci budeme stravovať v reštauráciách a podnikoch rýchleho občerstvenia, prinajhoršom budú súdružky cez deň budujúce svetlejšie zajtrajšky variť doma zo štandardizovaných polotovarov zakúpených v predajniach potravín Jednota. Ich kvalita a dostupnosť však boli také, že väčšina žien sa v manželstve naučila aj z mála urobiť veľa a moja bývala svokra, nech jej je osud ľahký, v tej dvojrozmernej panelákovej kuchyni (mala len dĺžku a výšku, na tretí rozmer sa voľajako pozabudlo), vyrábala nielen tvaroch, ale aj miláčika.
Keďže si jeden podchvíľou prečíta sťažnosti na to, že príprava akéhokoľvek jedla a varenie zvlášť začínajú patriť medzi činnosti, ktoré už dnešná generácia dievčat príliš neovláda a ani ovládať nechce, zdá sa, že v ére divokého kapitalizmu sa socialistický sen stáva realitou. Vidiac, čo je moja šťastne vydatá sestra schopná vyprodukovať v kuchyni s mierami nadštandardnej panelákovej obývačky, bude na tom asi niečo pravdy. Niežeby mi to kazilo deň. Osobne si síce môžem myslieť, že keby lifestylové magazíny venovali tretinu strán s tematikou „Ako zbaliť chlapa", „Ako dosiahnuť, aby vám zobal z ruky" a „Ako vybudovať spokojný vzťah" receptom na varenie a nie návodom na perfektný orgazmus, efekt by bol lepší a možno aj trvácnejší. Možno aj ten orgazmus by sa napokon dostavil. Lenže čitateľky to počuť nechcú a autori predsa len musia písať o tom, čo zaujíma čitateľky, aj keď je to trochu monotematické.
Ale ako vravím, príliš ma to nevzrušuje a už vôbec sa nevzpieram predstave, že varenie bude patriť medzi zriedkavé a mimoriadne cenené umenia s magickou príchuťou bublajúcej hmoty na sporáku a príjemnej vône šíriacej sa po celom dome. Skôr sa obávam, že sa tejto slastnej budúcnosti, keď konečne budem niečím výnimočná, tak ľahko nedočkám a vždy sa nájde dosť žien stojacich oboma nohami na zemi a držiacich v hrsti dravý rozum, ktoré budú schopné šmahom ruky pripraviť jedlo zložitejšie ako párky a ohúriť tým väčšiu, či menšiu spoločnosť.
Tak Vám dnes, milé dámy, ponúkam recept na dezert, ktorý stihnete aj popri príprave slávnostného obeda pozostávajúceho z troch chodov, kávy a zákuska. A taká domáca záležitosť je, čo si budeme navrávať, vždy cennejšia ako chemická roláda zakúpená niekde hypermarkete (nielen značky Jednota).
Tvarohová torta
Už sa presne nepamätám, kedy som tento dezert pripravovala po prvý krát, akurát viem, že som nim pár krát ohúrila rodinnú návštevu tiet a strýkov. Jeho hviezdna chvíľa prišla až na jednej narodeninovej oslave, kam som ho priniesla. Hoci som si myslela, že zbaliť chlapa na jedlo je povera a v dnešnej modernej dobe záležitosť skôr z ríše rozprávok ako realita, stalo sa.
Na tvarohovú tortu potrebujeme:
2 mäkké plnotučné tvarohy (dohromady tak asi 400-500g)
1 smotanu na šľahanie (alebo šľahačku v prášku a príslušné množstvo mlieka)
½ balíčka želatíny v prášku
citrón alebo citrónovú šťava
práškový cukor
piškóty
šťavnaté ovocie (jahody, maliny, višne, ríbezle, čučoriedky)
Do teplej vody nasypeme želatínu. Želatína sa nesmie variť, ale netreba ju ani zložito zohrievať vo vodnom kúpeli, či čo všetko sa s tým podľa odporúčaní múdrych kníh stvára. Moja mama aj stará mama ju odjakživa na chvíľu namočili do teplej vody a výsledok sa dostavil. S vodou to nepreháňame, deci bohato postačí.
Kým sa želatína rozpúšťa, do tortovej formy vložíme piškóty a posypeme časťou ovocia. Originálny recept hovorí, že piškóty treba rozomlieť, zmiešať s maslom, čím vznikne hmota, z ktorej pripravíme korpus, ale nič netreba preháňať a tuku je v tomto jedle už aj tak dosť.
Vyšľaháme trochu osladenú šľahačku. Ak máme tvaroh hladký, je to jednoduchšie a stačí ho trochu osladiť, v opačnom prípade ho vymiešame ponorným mixérom s trochou mlieka alebo smotany. Zľahka vmiešame šľahačku, citrónovú šťavu a nakoniec pridáme polovicu rozpustenej želatíny. Druhú polovicu dáme do ledabolo vymixovaného ovocia (chceme aby v ňom, pokiaľ možno, zostali menšie kúsky, ktoré podráždia chuťové poháriky). Všetko spolu spojíme, ale len tak trošku, aby v torte zostali čisto biele miesta aj ovocné zákutia. Niežeby na tom záležalo, chutí to takmer rovnako a zje sa to tak či tak, ale vyzerá to lepšie. Vylejeme do formy.
Dáme tuhnúť do chladničky. Ak nám nejaké ovocie zvýšilo, ozdobíme ním napoly stuhnutú tortu, v čerstvej sa dekorácia nenávratne prepadne do ničoty, teda tvarohu. Doba tuhnutia je asi 3-4 hodiny, čo je čas dostatočný na to, aby sa celý zákusok nielen vychladil, ale aj piškóty zmäkli. Pokiaľ vás tlačí čas a návšteva už klope na dvere, zavrite do to mrazničky. Kým sa zje obed o troch chodoch, všetko pekne stuhne. Akurát počítajte s tým, že piškóty budú trochu tvrdšie. Prípadne môžete piškóty vopred pokvapkať sirupom, ale to už vyžaduje značnú prezieravosť.
Nemám fotku výsledného produktu na tanieri, mal ju spraviť ten môj chlap, ale nezvládol to. Keďže fotí pomerne rád aj dobre, potichu aj nahlas ho podozrievam skôr z toho, že chcel, aby som ešte minimálne raz túto záležitosť „uvarila". Ja aj uvarím aj upečiem, veď čo by človek nespravil pre svojho miláčika?
