S mojim mužom, čo s ním zdieľame domácnosť a posteľ, máme minimálne jednu spoločnú záľubu. Knihy. Teda, spoločných koníčkov máme viac, ale niektoré nesúvisia s témou a iné nemusíme rozoberať takto verejne.
Pestujeme taký zvyk, že keď sa chceme stretnúť niekde v meste, dávame si, pokiaľ je to možné, zraz niekde pred kníhkupectvom. Uvedený postup má veľkú výhodu. Keď jeden z nás mešká, ten druhý sa tam spoľahlivo zabaví a nezbiera zlú náladu niekde v podchode metra. Horšie je, keď sa nestíhajúci pridá k tomu dochvíľnemu, a blúdime uličkami obchodu spolu. To sme schopní zmeškať aj do kina.
K usporiadaniu kníhkupeckých políc mám však jednu zásadnú výhradu. Týka sa ženských románov. Chodiac okolo regálov so Steelovými, Keleovými-Vasilkovými a Pitcherovými sa niekedy pýtam, prečo tam nie sú zaradené skutočné romány pre ženy. Romány s veľkým R, ktoré boli napísané, aby ženy zdieľali svoje sny a trápenia a navzájom si pomáhali na ceste. Tieto klenoty sú vždy zahrabané medzi dlhými policami s nápisom „Beletria“. Lenže ten rad kníh je taký dlhý, že musíte mať buď tutový typ alebo veľké šťastie, aby ste našli knihu tohto razenia. Samozrejme nechcem spochybňovať úlohu červenej knižnice, lenže tie dielka sú také cukríky pre dušu. A sladkého veľa škodí, aj naša duša potrebuje normálnu potravu. „Tančím tak rychle, jak dokážu“ je jedlo, ktoré vám vydrží na mnoho dní.
Všade sa dočítate, že Barbara Gordonová začala písať svoje dielo po návrate z psychiatrickej liečebne ako súčasť terapie. Lenže to o ničom nevypovedá. Román „Tančím tak rychle, jak dokážu“ je kniha o tom ako pozbierať svoj život, keď sa rozprskol ako prázdna orechová škrupinka a nezostalo nič. Tvrdenie, že zliepať to už nemá cenu, neobstojí. Lebo žiť sa musí a nie je cesty späť.
Kniha je o žene, ktorá mala všetko: prácu, úspech, lásku, priateľov, newyorský byt a chatku na pobreží. Už na začiatku, kde toto všetko opisuje, cítite, že niečo nie je v poriadku. Zaujímavá práca, milujúci a trpezlivý priateľ, hektický života a hrdinka, ktorá má život pod kontrolou. Až na tie záchvaty úzkosti. A tak berie válium, stále viac vália. Až sa jedného dna tvrdohlavá nátura rozhodne, že nebude závislá na tabletkách. Vtedy začína ten skutočný tanec. Prichádza o priateľa, stráca všetky svoje istoty a prácu. Jej psychika neunesie šok a život konečne nastaví zrkadlo. Obraz je miestami krivý, miestami správny, ale ako rozoznať pravdu od lživých predstáv?
„Často jste závisela na druhých lidech, aby vám řekli, kdo jste – na rodičích, na Billovi, na Erikovi a teď dokonce i na mně. A protože jste nikdy nevěřila sama sobě, věřila jste vždycky tomu, co vám řekli oni. Není to žádný jedinečný problém, Barbaro. Je to lidský problém. Ale myslím si, že pro ženy je zvlášť obtížný.“
A tak sa hrdinka vydáva na cestu. Vie, že na jej konci bude alebo život alebo smrť. Vírivá existencia plná farieb alebo prežívanie v ústave. Nemá na výber, bojuje, trpí, padá a znova vstáva. Cestou stretáva priateľov aj pokušiteľov. Dobrých radcov a tých, čo ju zvádzajú nesprávnym smerom. A nakoniec aj sama seba.
„Vaši přátelé vás mají rádi a obdivují vás pro to, kdo jste. Ale já vím, co si myslíte: že to nestačí. Nikdy to nestačí a nemělo by stačit. Existuje ještě jiný druh lásky, sdílet se s někým, to potřebujeme všichni. Jenže tu sdílnost nemůžeme nikdy najít, dokud do našich vztahů nevydáme ze sebe všechno, to dobré i to špatné, to silné i to slabé. Jste Barbara Gordonová. Nebojte se být sama sebou.“
Kniha je o skutočnom živote, dýchne na vás z každej stránky. Je to príbeh o hľadaní, ktoré my všetci, a najmä ženy, podstupujeme každý deň, príbeh o tom, ako byť sama sebou a kde hľadať skutočné šťastie. O tom, že jednoduché riešenia neexistujú. Keď trpíme, zároveň sa učíme. Prečítajte si ho, aj keď ste skutočne šťastná a aj vtedy, keď trpíte ako kôň. Možno prídete na to, že na to nie ste sama, že sa vždy nájde niekto, kto vám tu káru pomôže potiahnuť aspoň kúsok cesty. Je však na vás, kde bude jej cieľ. Ukážky z knihy Barbara Gordon: Tančím tak rychle, jak dokážu. Portál, 2008.
