možno je to tak
že je to moja chyba
že som to sem zatiahol
tancovali sme na čepeli
až kým sme sa nepošmykli
a neprebodli navzájom
a žiadali sme si krv jeden od druhého
lebo nám chýbala
lebo nám chutila
lebo sme zvrátený
lebo si nič krajšie neviem predstaviť
ako sa kúpať v našej krvy
kým pomedzi nás vyrastajú
krvavé kvety
jedna ruža
do každého z tvojich červených premoknutých pramienkov
a chcem nato myslieť len takto
ale...nedá sa to
keď ťa nevidím bojím sa
o teba a už aj o mňa
nevieš všetky tie predstavy
a nerieš...lebo sú to len predstavy
ale keď neistota je živá
je to rebrík po ktorom sa šplhám
a vždy keď vyjdem o stupeň vyššie
nájdem tam ostne
ktoré sa mi zarijú do dlaní
hlbšie a hlbšie a hlbšie
ale chcem vyjsť hore
chcem sa dostať k pravde
aj keby som potom z bolesti zoskočil
naspäť
pozrela si sa niekedy,
keď si bola v mojej izbe?
čo to klope,
pod tými drevenými parketami?
to sú moji démoni
parkety zakryjem kobercom
a teba bozkom na čelo upokojím
teraz som tu
rovnako ako vtedy
bolesť ma živý
ale ma to svoj limit
ale dejiny sa opakujú
znova a znova
preto aj môj jazyk
opustia tie isté slová
lebo
aj keď ťa strácam
chcem ťa pre seba
len len
budem všetko čo chceš
zmením sa na reťaz
čo ťa objíme
dvakrát trikrát
zmením sa na písmo
a budem ťa držať v slove
lebo si význam
a možno som to sem zatiahol
predsa len celé ja
to sú tie emócie
čo už rok v rohu hnijú
vytiahnem ich
vyperiem
vyžehlím
nemôžem si sľubovať že ťa oživia
ale môžem si to aspoň predstaviť
a je mi jedno koľko životov si to vyžiada
o toľko väčšia bude ta krvavá kúpeľ
kde ležíme len ty a ja
a ruže v tvojich mokrých vlasoch
chcem aby to bolo pre nás dobré
aj keby celý svet okolo nás umrel
