Ráno presvitalo cez prižmúrené žaluzia, priam do jej krásnych tmavých očí, ktoré sa každou sekundou naplňovali láskou, ako pohár od vína dolievaný kvapka po kvapke.
Milý jej prechádzal po hebkej pokožke prstom, ako keby písal kruhy, čiary a podobné tvary do snehu. Jej pokožka bola priam priesvitná, ako kryštáľové okno do všetkého, čo sa skrýva v nej. O to viac bol Milý presvedčený, že jej srdce bije iba pre neho, lebo ho tam videl, silne bijúc na to okno, akoby sa chcelo prebiť k nemu.
Ona bola hladná, už len pohľad na Milého vypudil tok slín z jej kútikov. Milý tieto pramene jemne prstom zotieral a mazal ich všade ako olej, po jej rebrách, po jej hranatej tváry, prechádzal jej po kostiach ako architekt, ktorý prechádza pravítkom a ceruzou po kostre plánu.
Ruky mama vstýčené hore do nebies, akoby sa chystala na veľké objatie pre svojho Milého, ale od toho ju bránili remene. Kožené aj kovové prúžky jej zdobili celé telo, to sú dary Milého, do ktorých ju obliekol. Nohy mala pripútané k podlahe, k zemi čo patrila Milému, lebo vedela, že aj ona mu patrí.
Vedela že má veľké miesto v jeho srdci a aby jej to ukázal, dal jej jej úplne vlastnú izbu v jeho domove. Táto izba bola tmavá a studená (alebo to boli len okovy?), ale o to viac cítila teplo jeho lásky vždy, keď ju prišiel navštíviť.
Začiatky boli najhoršie, okovy boli také tesné, boleli ju od nich všetky končatiny. Táto bolesť bola stupňovaná bolesťou, ako Milý za sebou zavrel dvere, keď opustil jej izbu. Nevedela či je deň alebo noc, nevedela ako ide čas. Raz za čas ju milý prišiel pozrieť. Najprv len stál vo dverách, neskôr spravil aj krok dopredu.
Postupom okovy viac povolili a ona si zvykla na temnotu jej izby. Potom prišiel Ten deň, Milý prišiel k nej a dotkol sa jej čela jedným prstom. Mala pocit akoby ju trafil blesk. Tento pocit sa nevyrovnal ani jej najväčším orgazmom, ako po tom živote v temnote prišlo ku nej jej svetlo a dotklo sa jej. Vtedy cítila že je jeho. Cítila že žije pre tento dotyk.
Stala sa od neho závislá. Dotyk prišiel rovnako ako odišiel a aj keď nevedela kedy bol u nej naposledy milý, sekundy sa menili na storočia. Začala blúzniť, hnevať sa na celý svet, chcela vytrhnúť okovy a zabiť Milého len preto, že jej nedopraje ten dotyk.
Potom jeden deň...
To všetko odišlo. Cítila sa byť silnejšia, už nebola závislá od toho dotyku, bola pokojná. Ale zrazu sa tie dvere znova otvorili.
A dostala pohladenie po tvári.
A takto to šlo ďalej, niekedy dostala bozk, niekedy dostala pohľadenie niekde inde, a Milý ju navštevoval pravidelnejšie, ale nie príliš často nato, aby si jeho prítomnosť znevážila.
Cítila že už nechce opustiť túto izbu, tieto okovy, zabudla na chuť jedla ale sliny Milého na jej tváry ju naplnili ako ambrózia bohov.
A v tej chvíli keď Milý potootvoril trošku žaluzia a dodal svetlo tejto tmavej izby, videla mu po dlhom čase do tváre. A v jeho očiach zazrela to najkrajšie čo kedy videla. V jeho očiach videla úprimnú lásku. V jeho očiach videla odraz jej očí.
Zostaňme takto navždy.
A ona tam aj zostala. Už len holá, snehovobiela kostra. Holé rebrá však skrývajú poklad, jej srdce tam ešte stále bije. Nemôže zastať. Kvôli milému, nikdy.
