Na úvod musím povedať, že ešte pred pár rokmi som aj ja posedával v prednáškových sálach a chodil na skúšky, ako všetci, ktorým je tento článok určený. Niekedy som nimi zvládol preplávať doslova nevysvetliteľným spôsobom. Nikdy som však nepatril k skupine "študent milión". Už na strednej škole som pochopil, že nie všetko, čo musím absolvovať, ma skutočne zaujíma. A tak som sa k tomu aj postavil. Niektoré predmety som úspešne ignoroval, na známkach sa to príliš neodrazilo. Proste som si dvakrát do roka prečítal potrebný text a stačilo to. Na výške som potom len pokračoval v započatom. Predmety, ktoré som nepokladal za potrebné, som navštívil len raz, vyučujúceho som neskôr videl až na skúške. A niektorých som nevidel vôbec, zápočet v indexe mi priniesli kamaráti. Takýchto predmetov našťastie nebolo veľa, inak by som moje pôsobenie na škole určite prehodnotil. A predmety, ktoré ma bavili, k tým som si naopak zapísal prídavok. Dnes viem, že mi štúdium matematiky a informatiky dalo niečo, čo by som inak nezískal. Spomínané "niečo" neviem presne definovať. Škola by ho však mala definovať exaktne a študentom by tento svoj produkt mala prezentovať už v úvode do štúdia. Mali by ho mať pred očami aj v jeho priebehu.
Odmala ma bavila matematika, počítačmi som bol priam fascinovaný. Preto som mal pred skončením gymnázia jasno o ďalšom pôsobení. Šiel som na matfyz. Intuitívne, nevedel som, čo bude potom. Škola mi nevedela povedať, ako sa po jej skončení môžem uplatniť. Heslo "abstrakciou k flexibilite", ktoré sa na škole hlása, je pekné. No po jeho vypočutí človek nie je múdrejší. Mnohí (najmä samotní absolventi) pokladajú matfyzákov za elitu siahajúcu k výšinám, ktoré sú ostatným nedostupné. Prečo? Len preto, že máme schopnosť abstraktne a analyticky myslieť? Schopnosť nestačí! Aj keď ju matematika rozvinie, nestačí to. Treba ju aj používať, aplikovať v praxi. Drvivá väčšina absolventov však upadne do stereotypu svojho okolia, nevybočia z priemeru. Aj keď sú lepší ako ich kolegovia v práci, nevybočia. Vybočí len ten, kto oblasť, v ktorej pôsobí, posunie ďalej, začne určovať jej nové hranice. A takých je mizivé percento. Určite ich nie je štatisticky viac ako absolventov iných smerov, resp. ľudí bez diplomu. Študenti a absolventi FMFI UK, odložte ružové okuliare! Nie ste lepší ako priemer! To, že dokážete študovať dve vysoké školy, či nájsť si popri štúdiu prácu a zarobiť si na seba, o ničom nesvedčí. Aj keď sú na vás vaši rodičia hrdí.
Ale nie iba k matfyzákom som sa chcel obrátiť. Študenti, prečo vlastne chodíte do školy? Z vašich článkov je jasné, že jedinou motiváciou väčšiny z vás je papier a na ňom napísaný titul (ach, zasa tie certifikáty). Či je to Mgr., Ing., RNDr., všetko jedno. Diplom, za ktorým vidíte záruku bezproblémového života. Bezducho memorujete látku, ktorú bezprostredne po skúške zabudnete. Tí vynaliezavejší z vás si píšu ťaháky. Prečo to všetko? V živote vám ťaháky veľmi nepomôžu, potrebujete znalosti. A schopnosť samostatne uvažovať. Nebyť leniví. Nebáť sa prijať na seba zodpovednosť za výsledok svojej práce. Prečo si myslíte, že tieto schopnosti počas štúdia rozviniete? S prístupom, ktorý vyjadrujete v svojich článkoch a ktorý je hlboko zakorenený vo vašom vnútri? Hromžíte na kvalitu pedagógov, prednášanej látky, ale aj tak nakoniec skloníte hlavu a so zaťatými zubami skúšku a celé štúdium úspešne absolvujete. A výsledok? Tak, ako vás nič nebaví na škole, tak väčšinu z vás nebude nič baviť ani v praxi (v živote). Aj tam vždy len skloníte hlavu a bezducho vykonáte to, čo vám vaši nadriadení prikážu. Potom vás nebaví práca, utekáte k rôznym záľubám, niekam preč od reality. Treba to zmeniť! Takto sa predsa šťastne žiť nedá! Škodíte svojmu okoliu ale (a čo je podstatné) najmä sebe.
Viem, mnohí z vás hľadajú, no nevedia sa zorientovať. Hľadať nemožno donekonečna. Raz sa musíte rozhodnúť, čo ďalej. Mnoho mojich spolužiakov šlo po skončení vysokej školy študovať PhD. na zahraničné univerzity. Keď sme sa po čase stretli, bavili sme sa, prečo študujú. Úprimne sa priznali, že nevidia alebo nechcú hľadať východisko z tohto začarovaného kruhu. Boja sa vykročiť zo zažitého stereotypu, vyhovuje im, aj keď ho nenávidia. Myslia si, že prax je len iný stereotyp. Majú pravdu, ale tento stav je tu aj vďaka ich prístupu. A spolužiaci, ktorí sa vydali do sveta praxe? Aj keď na škole patrili k najlepším, neopustili cestičky, ktoré vyšľapali ich predchodcovia, aj keď im nevyhovujú. Prax, ktorú poznajú, je železná košeľa. Ale ona je taká vďaka takým ako oni. Sú pohodlní zmeniť to. Málo je nás takých, čo majú odvahu a silu zbaviť sa tejto košele neslobody. Ale kto sa jej zbaví za nás, ak nie my samotní?
A čo som tým chcel vlastne povedať? Zobuďte sa! Zobuďte sa, kým je čas! Kým máte silu to urobiť. Nebuďte leniví a hľadajte alternatívy. Tradičné inštitúcie, akými sú univerzity (tie naše), dnes neponúkajú poznanie v takom rozsahu, aký si naša doba vyžaduje. Skúste nájsť oblasť, ktorá vás nadchne a staňte sa v nej profesionálmi a výraznými osobnosťami. A posuňte jej hranice aspoň o krôčik vpred. A najmä zabudnite na zažité klišé, že pracovať treba, aby sme mohli žiť. Naopak, práca je tým, čo nás má napĺňať. Baviť, prekvapovať, burcovať a inšpirovať. Iste, kvôli nastoleniu harmónie treba svoju osobnosť rozvíjať všestranne. Ak vás však nebaví vaša práca, tak je niečo úplne zle. Chce to zmenu. Radikálnu zmenu. Nevravte, že neexistuje oblasť, ktorá by vás bavila. Založte na nej svoje živobytie a nechajte v nej svoje ja zažiariť v plnej nádhere. Smerujte všetko svoje úsilie k tomu, aby ste ju vo vašom podaní dotiahli do dokonalosti! Ak sa pri tom budete riadiť hlasom vášho srdca, pocítite to pravé naplnenie. Naplnenie, aké ste nikdy predtým nepocítili.
Dúfam, že aspoň niekoľkých z vás mojich "pár teplých slov" motivuje k prehodnoteniu vzťahu k poznaniu. Ak áno, tak mali zmysel a časť dnešného dňa, ktorú som venoval ich písaniu, nebudem pokladať za stratenú. V súvisiacich článkoch vám ponúkam odkaz na jeden, ktorý bol mojou inšpiráciou.
Ad: Doplnil som ešte jeden odkaz na článok, ktorý vám môže byť inšpiráciou.
