Nakupujem si v prevádzke istého nemeckého obchodného reťazca, s obrovskými sklenenými vitrínami. Chlieb, džem, špagety a kečup. Raňajky a obed študenta. Prichádza manažér. Ukazuje na vitrínu a niečo narýchlo vysvetľuje pracovníkovi súkromnej bezpečnostnej služby. Manažér mizne pre mňa v záhadných priestoroch prevádzky. Zaplatím a nasledujem SBS-kára von.
Pristúpi k mladej Rómke sediacej na kočiari. Má nahý prsník, na rukách dieťa. Dojčí. Po krátkom rozhovore s pracovníkom SBS dieťa odkladá a odchádza. Musí.
Dojčenie je prirodzené. Mnohí z nás boli na začiatku svojho života na ňom závislí. Nepamätáme si to, ale vždy bola pri ňom naša mama a my. Ide o intímnu záležitosť medzi matkou a dieťaťom. Nájsť si na ňu tiché, pokojné miesto určite nie je na škodu. Niekedy to ale nejde.
Náhrady nie sú lepšie ako samo materské mlieko. Aj ono sa ale dá prepravovať vo fľaškách. Ak je to potrebné a žena nemá pri sebe fľašku? Nuž, v obchodoch dostať aj zástery na dojčenie. Ak so sebou žena nemá ani zásteru? Má ešte jednu vec. Problém. A to ani nemusí byť Rómka.
Existujú matky, ktoré vďaka tomuto postoju, musia prekonať pocity, ktoré v nich vyvolávajú pohoršené pohľady a niekedy aj slová ľudí naokolo. Pocit hanby, pretože dieťa plače a domáha sa jedla. Dieťa, akým sme boli aj my. Mama, akou bola aj tá naša.
