Poznám však aj také prípady, kedy si ľudia predsavzali úplne bláznivé veci. V pamäti mi utkvela hlavne táto jedna:
„ Ak denne spravím 100 klikov a na bicykli prejdem 8km, schudnem?"
Teoreticky človek schudne, ale ako športovec môžem povedať že svaly, šľachy a kĺby by sa asi takému človeku moc nepoďakovali.
Ako budúci učiteľ však môžem potvrdiť, že človek neschudne. Fyzická bolesť, únava a slabé výsledky postavia obrovskú stenu medzi rozhodnutím a jeho naplnením. Takýto športovec má veľké oči a predtým než si prvýkrát takýto plán zacvičí nechápe, že je prehnaný, chybný. Po zlej skúsenosti cvičiť prestane, začne sa cvičeniu vyhýbať (alebo ho na dlhý čas odloží) a pokúsi sa nájsť bezbolestný „sedieť-pri-PC-a-chudnúť" spôsob.
Na jednej hodine základov pedagogiky som viedol s pani doktorkou dialóg o tom, ako sa dokážem každý deň učiť. Spolužiaci vyzerali prekvapenie a ich prekvapenie zdôrazňovali aj ich ohlasy „to nie je možné, to sa nedá a podobne". Zdôraznil som, že ak som toho schopný ja, predpokladám, že aj všetci ostatní. No predvčerom som sedel na pive s kamarátom, ktorý u nás na výške začína a medzi rečou som ho upozornil, že ak chce prejsť tak sa treba aj učiť.
Jeho reakcia bola takáto: „Stačí, ak sa budem učiť 2hodiny denne?" Okamžite som si spomenul na „100 klikov" a vysvetlil som mu čo a ako.
Ak ste zodpovední a nechcete sa školou len pretĺcť, ale chcete aj dobré známky, poprípade sa veľa toho naučiť, objaviť, je samozrejmé, že sa budete musieť učiť či už vo forme písania, čítania, alebo počúvania. Nejdem hovoriť o rôznych technikách, tu musí človek sám prísť na to, čo mu vyhovuje. To o čom chcem rozprávať je vo svojej podstate sebavýchova, ako sa začať učiť.
Plán „2hodiny-denne" je cieľový stav, ktorý by chcel dotyčný na sebe vidieť. No medzi štartom, ktorým je jeho terajší stav a cieľom je trať s relatívnou dĺžkou (štart a cieľ nikdy neležia v jednom bode).
Rozprávať chcem len o jednej chybe, ktoré bráni človeku dôjsť do cieľa. Tou je určovanie si časových/objemových/číselných noriem. (100 klikov, 2 strany, 3 hodiny, 4 piesne a pod.) Človek sa v niektoré dni necíti na to, aby túto svoju normu splnil (bolí ho hlava, nevhodné počasie, je ospalý, text je nezaujímavý a kopec iných), a tak ju nesplní, no vynechá aj ďalší deň aj ďalší, pretože si vždy uchlácholí ego nejakou tou výhovorkou, prečo to nešlo. Na záver skončí v depresii, že nezrealizoval pôvodný plán.
Mojou taktikou je práve neurčiť si normu. Momentálne čítam jednu knihu a keďže je po anglicky, číta sa trochu zložitejšie. Mojím predsavzatím je každý deň si z nej niečo prečítať. Či jednu stranu, alebo 30, záleží od nálady, napínavosti deja, počasia, iných plánov na daný deň a podobne. Dôležité je že si každý deň tú knihu otvorím a niečo prečítam. A práve v dni kedy sa mi moc nechce a prečítam ledva jednu stranu sa mi vytvára ten návyk, o ktorý sa snažím. Pretože vedomie toho že si budem čítať každý deň, za každých okolností mi dáva veľmi malý priestor na vyhováranie sa.
Keď sme boli malí, naši rodičia boli tí, ktorí nad nami stáli a dávali pozor, aby sme si čistili zuby aj keď sa nám nechcelo, aby sme zjedli všetku zeleninu, aby sme si písali úlohy a učili sa do školy. Už sme dospelí, už to robiť nebudú. My sami musíme teraz stáť nad sebou a vytvoriť si návyk na to, čo chceme. Záleží na našej sebakritike, do akej miery dokážeme rozviť tento náš návyk. (viac sebakritický ľudia si budú na seba klásť postupne viac a viac, aby boli spokojní, menej kritický sa uspokoja aj z málom).
