Kde si moja láska?Kde si moja romantická láska?
V škole sme na literatúre čítali básne francúzskeho spisovateľa,už ani neviem,ako sa volal.Aha,Prévert:)Inokedy na týchto hodinách tíško spím,ale tieto básne ma zaujali,lebo sú skutočne čarovne krásne.Tam sa v jednej písalo o láske.,,Tá láska,taká prudká,krehká,nežná,zúfalá,sen'':)Všetko toto pociťujeme,ak kráčame po jej cestičkách.
Každý má svoj osobitný názor na lásku.Pre mňa je to maličký púčik na poli,ktorý sa stále rozvíja.Taký maličký,jemnučký púčik,bez ostňov,tŕnia. Až neskôr z toho vyrastie ruža,krásna,pestrá,no občas klamlivá.Kvôli tým tŕňom.Prečo občas popichá,keď to najmenej čakáme?A potom to bolí.Keby to bol taký svet,že s ružovými okuliarmi:)Ale to by nebolo dobré,lebo by to bol príliš veľký stereotyp:)Čo by sa potom dialo?Všetci by sme sa tak hrozne ľúúúbili až by láska prekonala v objeme oceány.A potom by sme sa z toho všetkého začali nenávidieť a svet by vybuchol.Nie,takúto lásku nechceme.Láska má byť vzácna.Máme sa o ňu zaslúžiť a máme o ňu bojovať.Lebo práve kvôli tomu cieľu,že je za čím ísť,je prečo žiť,precčo vlastne konať.Neviem si predstaviť svoj život without love.Naozaj si neviem predstaviť,žeby som niekomu nemohla dať bozk od srdiečka,pohladiť a ovoňať mu vlasy alebo povedať mu slová ako ,,vážim si ťa´´ alebo ,,si môj anjel,ktorý ma chráni".Som na tieto veci tak strašne namotaná.Možno to nie je až tak dobre,je lepšie si držať istý odstup,aby sa potom dalo ľahšie zvládnuť ten tlak,ktorý príde,ak sa to náhodou skončí.Obdivujem ľudí,ktorí si dokážu udržať chladnú hlavu a pritom myslieť na toho druhého.Som však snáď hlúpa,ak ľúbim bezhlavo a hlboko?A že to skrátka nedokážem?Teda držať si ten odstup.Ale čo by to bola za láska keby nebola tak šialene nepochopiteľná?Hádam by to ani nebola ona:)Keď ho vidím z diaľky,ako sa ku mne blíži,je to neuveriteľný pocit.Srdce mi búši a telom mi idú zimomriavky.A prvá pusa v stretnutí pier značí :,,I found you baby'':)Minule som cestovala v autobuse.Všeobecne sa ľudia v autobuse obzerajú vonku,ako behajú stromy,domy,autá.No ja si najradšej obzerám ľudí okolo seba.Ako sa správajú,tvária,ako sú oblečení atď.No minule ma zaujala jedna vec:Išla som domov z nákupov a oproti mne si sadli asi o rok mladší,dievča a chlapec.Najprv z mojej strany nezáujem,ale potom som si ich postupne začala všímať.Ten chlapec to dievča viditeľne balil,ale nie tak ako zvyknú niektorí,že Tvoje vlasy súúú ako hodváb:D To je dosť trápne,si myslím.Ale on ju proste zabával,snažil sa rozprávať a tak:)No skrátka,bolo to milé.A potom som sa pozrela na ňu a musela som sa usmiať.Tej dievke očká doslova žiarili a iskrili tak,že bolo vidno,ako je jej teplo pri srdiečku a ako jej to lichotí.Som sa na ňu dívala celú cestu,že som vyzerala ako inak orientovaná:P..ale o to teraz nejde.Proste to je také krásne,ak je medzi dvomi ľudmi takéto napätie.Myslím si ,že je to jedna z najkrajších vecí,ktorou sa môže začínať láska.Za nič na svete by som ten pocit nevymenila.A za nič na svete by som si nedala lásku.Ešteže ju mám;)
