A zdá sa, že toto je najväčšou slabinou, lepšie povedané systémovou chybou v ochrane prírody. Prečo? Lebo z akéhokoľvek typu spevnených či pohybom ľudí zhutnených pôd má dažďová voda menšiu šancu vsiaknuť do pôdy a väčšiu šancu odtekať povrchom preč do najbližšieho jarku a následne do mora. Čím je viac poškodených či zapečatením pretvorených plôch, tým je intenzívnejšia koncentrácia odtoku dažďovej vody.
Typickým poškodením povrchu je cesta s rigolom. Cez rigol odteká nie len dažďová voda, ale aj živiny i častice pôdy. Intenzita odtoku dažďovej vody je znásobená, ak okolo ciest, či chodníkov sú navyše vybudované rigoly, ktoré zbierajú dažďovú vodu z povrchu a posúvajú ju nižšie. Dobré to poznáme z prostredia, kde žijeme. Treba pripomenúť, že voda je kľúčom k vitalite ekosystémov, pretože intenzita fotosyntézy závisí od vody. Ak sa ekosystém vysušuje, intenzita fotosyntézy klesá a ekosystém chradne bez ohľadu na stupeň ochrany ekosystému či prírodného útvaru.
To však akosi nevnímame. Vplyvu zvýšeného odtoku dažďovej vody na znižovanie bilancie vody v prírodnom prostredí a jeho vysušovanie nám akosi nič nehovorí. Tieto procesy sa však dejú a intenzívne. Je zrejme, že ak by v prostredí nebola infraštruktúra ciest i chodníkov, problém odtoku dažďovej vody by nevznikol.
Keďže je nepredstaviteľné, aby sme v národných parkoch, či chránených krajinných oblastiach nemali cesty, či chodníky, treba hľadať také riešenia, ktoré dokážu dažďovú vodu zo spevnených a poškodených plôch udržať v ekosystémoch, aby dažďová voda ostávala v prírode, aby chránené prostredie nevysýchalo a neprispievalo k povodňovým rizikám i k prehrievaniu ekosystémov.
Analýzy bilancie vôd v Tatranskom národnom parku potvrdili, že vplyv pečatenia zemského povrchu na zvýšený odtok je šokujúci. Ročne zo spevnených plôch tatranských osád odteká v priemere 726.000 m3 dažďovej vody. Desať ročné pôsobenie zapečatených povrchov, znamená stratu „len" nejakých 7 mil. m3 tej tekutiny, na ktorej všetky ekosystémy Tatier sú bytostne závislé. Spomínaný objem vody sa nevyparí do atmosféry, ale odtečie podrezanými žilami preč z územia, tak sa prostredie automatický vysušuje a znižuje vlhkosť, zvyšuje produkcia citeľného tepla a národný park chradne z nedostatku vody. Zapečatený spevnených plôch s dokanalizovaním dažďovej vody z tatranských osadád ročne priespieva do atmosféry "len" nejakých 500 GWh tepla. To je príspevok nevhodného manažmentu dažďových vôd v národnom parku ku klimatickej zmene.
Aby som nekritizoval ochranu prírody na Slovensku, uvádzam príklad z Čiech zo srdca Českého raja, ktorý som mal možnosť navštíviť pred niekoľkými dňami. Z prostredia chránených ekosystémov nádherných stromov a skalných útvarov odteká dažďová voda po cestách, cez priepusty, po rigoloch, po chodníkoch i údoliach a so sebou odnáša život i pôdu. Miesto, ktoré som navštívil pri Turnove je nádherné, no zerodovaná infraštruktúra ciest, podomletých priepustov, rigolov i chodníkov preukázateľne potvrdzuje nevyhnutnú zmenu v systéme ochrany prírody z princípu rigolovania dažďovej vody na jej ponechanie v ekosystémoch tak v Čechách ako aj na Slovensku. Pozývam na prechádzku po Zlatej stezce Českým rajom z Turnova do Hrubej skaly.
Toto je pohľad na Český raj zo železničnej staničky Hrubú skála...
Zámok Hrubá skala v "sklanom meste". V pozadí na horizonte vľavo zrúcaniny hradu Trosky, ktoré sa stali hlavným symbolom Českého rája...
Bizarné tvary skál nájdete na "Zlatej stezke" Českého raja...
Kde asi pozerajú títo skalní obri?...
Žeby pristáli mimozemsťania?...
Čo dokáže stekajúca voda po kameňoch...
A toto už je jedna z ciest, po ktorých steká dažďová voda...
Nie. Nie je to soľ. Je to piesok. Odsedimentované piesky z poslednej povodne...
Takto vodou nahlodané cesty z poslednej povodne...
Otvorený koridor pre dažďovú vodu...
Cesty sa zbiehajú a dažďová voda tiež...
Niektoré chodníky výrazne zerodované dokazujú, že veľa vody po nich tieklo a ešte bude tiecť...
Suché potôčiky a v ňom piesok...
Systém rigolov a priepustov dokáže narobiť takúto šarapatu...
Zbytky po poslednej povodní v údoliach...
Priplávaný piesok k obydliam signalizuje, že tu muselo byť veľa problémov počas povodne...
Či treba ďalej komentovať neviem. Bolo by toho veľa na čo upozorňovať. Možno stačí sa zamyslieť, koľko zerodovaných ciest v národných parkoch či chránených oblastiach Slovenska máme a v akom stave sú a čo s tým vieme urobiť. Jedno je však isté. Spôsob ochrany prírody tiež prispieva k povodňovým rizikám, suchu a klimatickej zmene. Potrebuje to zmenu!!!
