Spriemyselňovanie Slovenska po roku 1948 viedlo k presídľovaniu vidieckeho obyvateľstva do miest, resp. do strediskových obcí, kde dostávali prácu vo fabrikách. Napriek tomu množstvo ľudí na vidieku v období socializmu pracovalo na pôde - či na kúsku pôdy pri dome, či vo svojej záhrade alebo na záhumienku. Na týchto pozemkoch si mohli ľudia po pracovnej dobe dopestovať často dôležitú súčasť svojej obživy.
Tí, ktorí sa presťahovali do miest a pracovali vo veľkých fabrikách, ako napríklad VSŽ Košice, Vagónka Poprad, ružomberské papierne či bratislavský Slovnaft, vytvárali si svoje oázy relaxu z drobných radostí pri pestovaní ovocia i zeleniny v záhradkách v okrajových mestských či prímestských lokalitách. V záhradkách sa samozrejme používajú nástroje, ako motyka, rýľ a ručný kontakt s pôdou a nie traktor či sejačka. Ak ručná práca s pôdou zlepšuje aj psychickú kondíciu ľudí, iste by bolo zaujímavé to dostať do motivačných nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti.
Za zmienku stojí aj to, že biologický život pôdy je závislý na jej vlhkostných pomeroch a stupňa zhutnenia. Dnešným farmárom to ale nič nehovorí. Starostlivosť o vzdušný a vodný režim pôdy je perpetuum mobile nášho života, resp. jeho úpadku. Spomínanej baktérii Mycobacterium vaccae sa iste dobre darí, ak pôda nie je deštruovaná ťažkými mechanizmami a má kvalitný vzdušný i vodný režim.
Pre mňa bolo zaujímavé sledovať ľudí, ktorí pracovali na projektoch vládneho Programu revitalizácie krajiny. Tí pri budovaní objektov protipovodňovej ochrany v hlbokých vlhkých roklinách dennodenne prichádzali do kontaktu s pôdou, vodou i drevom. Všetky pracovné tímy, ktoré som navštívil, mali veľmi pozitívnu náladu. Ich členovia sa správali ústretovo, pri komunikácii poukazovali na to, že to robia radi a dokonca rómske tímy v Jarovniciach či v Jakubanoch úprimne ďakovali za prácu (to, že Rómovia nechcú robiť, sa minimálne v tomto prípade nepotvrdilo). Pripomínam, že pracovali za 317 eur mesačne. Z mojich pravidelných kontaktov v teréne po celom Slovensku tiež viem, že veľká časť týchto ľudí sa chce k takémuto typu práce vrátiť. Možno spomínaná baktéria žijúca v pôde „má prsty" v dobrej psychickej kondícii ľudí, ktorí pri svojej práci prichádzali do kontaktu s pôdou.
Samozrejme, nielen preto treba umožniť inak nezamestnateľným ľuďom prinavrátiť sa k práci na zveľaďovaní pôdy a na obnove jej mimoprodukčných funkcií, do ktorých iste patrí aj psychická kondícia ľudí. Ide predsa o našu krajinu. Najmä však ide o to, čo zanecháme svojim potomkom. Zatiaľ to vyzerá tak, že oveľa menej, než naši predkovia zanechali nám. A ide aj o to, aby sme napríklad nenadávali v obchodoch pri odpadkových potravinách, ktoré sa k nám dovážajú. Určite by sme boli schopní vyprodukovať pre našich ľudí lepšiu kvalitu z domácich zdrojov. To je však viac úloha pre štátnych manažérov s dvoj, či viac násobnými platmi, než pre nás obyčajných ľudí, žijúcich z ruky do úst. Čo myslíte - dokážu aspoň niečo v tomto SMERE urobiť, keď už majú plné ústa istôt?
Pomaly sa mi už ani nechce veriť, že nás zastihne ošiaľ ISTOTY, že krajina bude produkovať zdravé potraviny, bude ekologický hodnotnejšia, nebude podliehať rizikám povodní, suchu, klimatickej zmene a navyše bude plná pohodových ľudí, ktorí s láskou a oddanosťou zveľaďujú svoju krajinu.
