Väčšinou tvrdíme, že vodné zdroje chránime. Pravdou však je, že robíme presný opak. Zásoby vodných zdrojov na kontinentoch sa míňajú tak rýchlo, že určite nestačí len v jeden deň v roku (22. marec) pripomínať, aká dôležitá je pre náš život voda. Zrejme aj preto Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo rok 2013 za Medzinárodný rok vodnej spolupráce. S cieľom zintenzívniť spoluprácu pri ochrane, využívaní i obnove vody.
Aký však bude výsledok tohto snaženia? Osobne neverím, že civilizácia dokáže bez konfliktu (!) zmeniť systém manažmentu vôd z dnes zaužívaného princípu „využi a zahoď" na princíp „využi a zrecykluj".
Prečo? Pretože pri neustále narastajúcom pečatení zemského povrchu vodu nechránime, ale ju likvidujeme. Betónujeme a kanalizujeme zemský povrch, čo v čoraz väčšom rozsahu bráni dopĺňaniu podzemných vôd. A zdá sa, že to nikoho netrápi. Napríklad z teritória Košíc ročne skanalizuje viac ako 15 miliónov, z Prešova, Žiliny či Nitry po asi 7 miliónov a z Bratislavy „len" 20 miliónov kubických metrov dažďovej vody za rok. Len z týchto spomínaných miest tak ročne „odtečie" asi 56 miliónov eur (poplatok za odkanalizovanie dažďovej vody). Takto by sme mohli rátať ďalej - nielen na Slovensku, ale aj v Maďarku, Poľsku, Česku, Nemecku, ..., až po už takmer vyschnuté Španielsko. Grécko či Cyprus. Z európskych miest takto ročne „odtečie" viac ako 40 miliárd eur. Podobné je to aj na iných kontinentoch - aj tam sa bezbreho urbanizuje a teda pečatí zemský povrch. Napríklad v urbánnej zóne čínskeho hlavného mesta Peking klesajú podzemné vody až o jeden meter ročne. Číňania nebývalo prosperujú, ale dlho už zrejme nebudú. Čaká ich tvrdý pád - kvôli vode! Scenár, ktorý sa týka aj nás.
Ak krajina vysychá, znižuje sa výpar, mraky sa tvoria s menšou pravidelnosťou, následne menej prší. Navyše, s čoraz väčšou nepravidelnosťou či intenzívnou nárazovosťou - a ľudia častejšie čelia živelným pohromám. Oficiálne pritom hovoríme o obnove či ochrane vodných zdrojov a spoliehame sa na prírodu, že naše chyby nejako napraví za nás. Ešte sme, pri tomto našom zasahovaní do prirodzeného obehu vody v prírode, nadobudli aj pocit beztrestnosti. Príroda sa však bráni a reaguje živelnými pohromami- povodňami, snežnými búrkami či suchom.
Náprava tohto stavu si vyžaduje pochopenie spomínaného logického sledu udalostí - ak sa z krajiny vyparuje menej vody, menej sa jej skondenzuje a teda menej sa jej vráti späť do ekosystémov. Vodu v krajine preto treba plošne zadržiavať a nie sa jej zbavovať. Len ak si uvedomíme túto základnú pravdu, máme šancu na dosiahnutie väčšej harmónie s prírodou i lepšiu prosperitu. Máme teda na výber - peklo alebo raj. Zatiaľ smerujeme do pekla. Je najvyšší čas na systémovú zmenu.
