O kvalite života v Slovenskej republike na Hospodárskom klube

Dnes nemáme časovo prijateľné možnosti zlepšovať podmienky života obyvateľstva. Napriek tomu treba urobiť maximum, aby sme si vytvorili základňu pre radikálnu zmenu pomerov v tvorbe zdrojov a ich využívaní. K tejto nástojčivej požiadavke doby nás oprávňuje mobilizačne schopný zvyšok nášho ľudského potenciálu. Bez príťažlivej vízie ľudia strácajú smer, prevládne beznádej, sklamanie a rezignácia. Tlak minulosti je rovnako dôležitý ako ťah na budúcnosť. Preto za splniteľnosťou vízie musia byť spoločné hodnoty, normy a pravidlá, ako aj dostatok práce ako základnej podmienky osobnej slobody. Už vieme, že ľudské vzťahy u nás do značnej miery nemajú nič spoločné s harmóniou a s tým, čo vnímame ako šťastie.

Na našom kontinente a v ostatnom svete začiatkom minulého decénia bolo niekoľko politikov a mysliteľov, ktorí dospeli k sympatickému názoru, že hlavným ukazovateľom kvality života nemôže byť HDP, ale chimérny index šťastia. Po niekoľkých mesiacoch ho však už nikto ani len nespomenul. Nebolo to ani tak kvôli problematickosti stanovenia vzorca šťastia, ale predovšetkým kvôli jeho rádioaktívnosti, ba priam deklasujúcemu účinku na vládnuce garnitúry. Žiaľ, vývojom prekonané politické spektrum, pôsobí bez rozdielu orientácie neadekvátne imperatívom našej globalizačnej doby, ktorým sa stala honba za ziskom.

Na vrchole našich hodnôt musí byť práca. Dodnes všetky vlády a samospráva vystačili s trestuhodným postojom, že nemajú povinnosť aktívne vytvárať plánovite zmysluplné pracovné príležitosti. Nie je tajomstvom, že dlhodobé prepojenie politiky s biznisom poškodilo konkurenčné prostredie v SR. Bolo by veľmi prezieravé, aby predstavitelia štátu a samosprávy a ich úradníci boli v prvom rade odborníci. Len tak budú môcť niesť zodpovednosť za to, aby pri aktívnej tvorbe novej práce boli využívané globálne poznatky na posilnenie sebestačnosti a seba udržateľnosti. Len tak môžu zabezpečiť, aby globálny systém nepotlačoval národné a štátne záujmy SR.

Naše vlády sa v dobrých časoch zaoberali všetkým možným, ale nie potrebami národa a jeho štátu v blízkej budúcnosti. Venovali sa najmä utkvelým a ponižujúcim predstavám a názorom, že prakticky vo všetkom sme zaostalí a neschopní konkurencie s ostatným svetom. Venovali sa svojim úzkym a neraz osobným záujmom. Zahľadeli sa do seba a protivníkom sa im stal každý, kto mal iný názor a bol podnetný, či nedajbože až kritický k výsledkom ich vládnutiu v celom štáte i v krajoch a regiónoch. My sme síce nestáli na mieste, hýbali sme sa na myslenej a pre nás veľmi kľukatej ceste. Len vďaka iniciatívnym jednotlivcom sme sa posunuli vpred tak, že máme šancu na reformné zmeny.

Príkladom spomínanej kľukatosti je problematika revitalizácie krajiny a spolu s ňou obnovovanie prirodzeného cyklu vody, ktorá za predchádzajúcej vlády sa začala riešiť rok a pol. Nový minister životného prostredia sa pokúsil vygumovať výsledky z pamäti občanov stoviek obcí zrušením tohto programu. Takého, ktorý nás postavil medzi popredné štáty v myslení a činoch pre kvalitu životného prostredia. Aj my ako združenie podporujeme program revitalizácie krajiny, ktorý okrem iného vrátil na krátky čas ľudskú a občiansku dôstojnosť tisícom inak nezamestnateľných a nezamestnaným za bezprecedentne výhodných podmienok.

Ďalší príklad je priam chronicky známy. Predsa nemôže u nás pokračovať donekonečna stav, že slušní podnikatelia sú znevýhodňovaní jednak pomalosťou práva a jeho nefunkčnosťou, a potom podnikavcami, ktorí tento stav využívajú. Preto netreba brať na Slovensku bohatým Slovákom, ak takí vôbec sú, a konečne prestať s pretláčaním takého názoru do verejnej mienky, že prázdno v štátnej pokladni vyriešia bohatí. Treba radikálne obmedziť kriminálne podnikanie na našom území a získať tak pre štát zdroje neuveriteľného objemu. Prijímané zákony musia konečne a preukázateľne podporovať záujem štátu a jeho občanov. Pokiaľ sa tak nestane, bude všeobecne známa chorobná dvojtvárnosť pokračovať a rozkladať spoločnosť.

Už by aj svojvôle a ledabolej chôdze vpred stačilo. I keď to najširšie masy pociťujú na sebe samých, tak politické strany, tak vládna, ako aj opozičné, sa správajú akoby sme sa mali relatívne dobre. Pokiaľ sa budeme porovnávať s chudobnými a najrôznejšími otrasmi skúšanými štátmi, tak by sme mali mlčať. Zatiaľ sme však mali, ale aj máme na podstatne lepšie výsledky vo všetkých ľudských činnostiach. Keby nebolo povestného "keby", o čom vám môžu rozprávať "veľkú pravdu" tí občania, ktorí vedia čítať a písať, tak by sme boli na tom tak, ako to chceli a priam videli ako budúcu realitu masy občanov v novembri 1989. Je hádam najvyšší čas vytvoriť občianske centrum zdravého rozumu, aby sa veci pohli správnym smerom.

My sme na pomyselnej križovatke, z ktorej vidno absurdné sociálne rozdiely medzi obyvateľstvom, ktoré vznikli za necelé štvrťstoročie. Bieda s chudobou, s trestuhodnou absenciou potrebnej kvality zdravia, fyzickej kondície a psychickej sily, mravnosti a morálky, hodnotovej orientácie, vzdelania a kultúry, tá je všadeprítomná. Nemáme stáročia ani desaťročia na to, aby sme sa zmenili vývojom. My predsa vieme, čo potrebujeme, a tú zmenu musíme hneď a zaraz vyžadovať. Stačilo už tej svetovo nevídanej tolerancie k neschopnosti. Treba nechať ľudí tvorivo a rozumne myslieť a konať.

Ján Gabriel, Peter Kasalovský, Ján Šály, Vladimír Pavelka, Terézia Lovíšková, Juraj Dlhopolček a Michal Kravčík, prevzaté z www.hospodarskyklub.sk