Civilizácia má svoju „betónovú kultúru". Dažďovú vodu zo zastrešených, zapečatených zemských povrchov odvádza rigolom do najbližšieho potoka, aby nechodila po blate. Zo zamokrenej krajiny odčerpáva vodu kanálmi, aby mohla pestovať poľnohospodárke plodiny. Potoky i rieky reguluje, aby neohrozovala človeka. Techniky betónovej kultúry spôsobili zniženie objemu vody v malých vodných cykloch, lebo menej dažďovej vody vsiakne do pôdy i vyparí sa z poškodenej i zapečatenej pôdy. Menej vody v malých vodných cykloch znamená predlžovanie období sucha i výskyt dramatických povodňových dažďov na kontinentoch a v oceánoch stúpanie hladín oceánov. Za posledných 100 rokov ubudlo z kontinentov viac ako 30.000 mld. m3 sladkej vody a pribudlo také isté množstvo slanej vody v oceánoch. Predlžovaním "betónovej kultúry" k vode sa strmhlavo ženieme ku globálnej kríze vody i globálnej nerovnováhe planéty Zem.
Človek pre svoju existenciu investuje množstvo financií a úsilia, aby provizórnymi riešeniami privádzal vodu zo vzdialenejších a vzdialenejších oblastí, chránil sa pred povodňami, lebo tam kde si človek vytvoril sídla, nevedomo zabránil doplňovať zásoby vody v podzemí z dažďa. Človek sa v nevedomosti bráni pochopiť, že všetky vody, ktoré tu máme pochádzajú z dažďa.
Civilizácia tým, ako sa správa k dažďovej vode, speje k svojej záhube. Provizórne riešenia, akokoľvek sofistikované a technologický dokonalé, sú len prostriedkom zefektívnenia využívania posledných zvyškov sladkých vôd, ktoré na kontinentoch ostali. Ľudstvo potrebuje zásadnú zmenu v kultúre správania sa človeka k dažďovej vode. Iba vtedy bude voda všade čistá a bude jej permanentný dostatok. Potrebujeme odstrániť bariéry medzi človekom a dažďovou vodou. Potrebujeme kultúru „tečúcej čistoty", aby sme mali šancu vrátiť vode dôstojné miesto v našom živote. Potom nám voda nebude ubližovať, ale slúžiť.
