Podmienkou tohto dômyselného chladiarenského mechanizmu, ktorý udržiava teplotný režim vhodný pre život, je dostatok vody v pôde i na jej povrchu. Dostatok vody v pôde i na jej povrchu znamená permanentný výpar s dostatkom tvorby mrakov v atmosfére s následným dažďom. Pečatením zemského povrchu napríklad asfaltom či strechou znemožňujeme dažďovej vode vsakovať do pôdy, vyparovať sa jej, vytvárať mraky a tvoriť dážď.
Urbánna revolúcia súvisiaca s priemyselnou revolúciou znamenala masové sťahovanie sa prudko rastúceho počtu obyvateľov zemegule z vidieka do miest. Moderné mestá, ale stále viac i dediny, majú povrchy spevnené nepriepustnými materiálmi a majú dažďovú kanalizáciu. Obrovské množstvá dažďovej vody sú odvádzané z vydláždených a zastrešených plôch „civilizovaného sveta" kanalizáciou do riek a do mora. Týmto ubúda voda z malých vodných cyklov nad pevninou. Odkanalizovaná dažďová voda sa uskladňuje v oceánoch a prispieva k stúpaniu hladín oceánov. Podľa odhadov sa z kontinentov odkanalizuje ročne viac ako 700 mld. m3 dažďovej vody a za posledných 100 rokov sa takto skanalizovalo viac ako 37.000 mld. m3 dažďovej vody . Mimochodom objem tejto vody na plochu oceánov planéty Zem znamená 10 cm výšky vodného stĺpca.
Pri výpare 1 m3 vody do atmosféry sa spotrebuje 680 KWh slnečnej energie. Ak sme tomuto 1 m3 znemožnili vypariť sa do atmosféry, tak sa slnečná energia nespotrebuje na výpare vody, ale uvoľní do atmosféry v podobe citeľného tepla. Ak sme v priebehu 100 ročného procesu priemyselnej revolúcie zbavili kontinenty o 37.000 mld. m3 vody a táto voda bola súčasťou malých vodných cyklov, potom sme zvýšili produkciu citeľného tepla do atmosféry o cca 25 mil. TWh, čo je takmer 1500 násobok ročnej produkcie elektrickej energie ľudstvom.
Toto ohromne množstvo tepla, produkované súčasnou civilizáciou spôsobuje chaos v atmosfére. Produkcia sálavého tepla zo suchých, prehriatych ostrovov veľkých civilizačných centier na všetkých kontinentoch je príčinou extremalizácie počasia, rastu živelných pohrôm, povodní súch, úbytku biodiverzity i možnosti produkcie potravín a v neposlednom rade aj nedostatku vody. A stačilo by tak málo. Umožniť dažďovej vode vsiaknuť tam kde padne a vypariť sa.
Ak by ľudstvo v súčasnosti odštartovalo globálnu kampaň plošného zadržiavania dažďovej vody na kontinentoch s cieľom dosiahnuť prinavrátenie cca 700 mld. m3 tej dažďovej vody, ktorú ročne nezmyselne splachujeme do oceánov, vyriešili by sme problém nie len dostatku vody, dostatku potravín, ale aj obnovili by sme biodiverzitu, posilnili by sme bezpečnosť regiónov, ozdravili by sme klímu a zmiernili by sme výkyvy počasia. Bolo by menej živelných pohrôm a nie len by sme zastavili stúpanie hladín oceánov, ale spôsobili by sme aj ich pokles.
Tak ako ľudstvo za posledných 100 rokov sa technologický, metodický, kultúrne, sociálne, environmentálne, finančne a ekonomický orientovalo na čo najrýchlejšie zbavovanie dažďovej vody, tak sa musí urýchlene preorientovať na technológie, metodické, kultúrne, sociálne, environmentálne, finančné a ekonomické nástroje, ktoré budú dažďovú vodu vracať do atmosféry a neposielať ju do oceánov. Ak to nebude akceptovať, privodíme si podobný úpadok ako hrdé civilizácie Mezopotámie, Perzie, Stredného Východu, Egypta, tiež indiánske civilizácie Severnej i Južnej Ameriky a mnohé ďalšie, ktoré sa úspešne rozvíjali v úrodnej krajine s bohatou vegetáciou a dostatkom vody. Viaceré z nich si privodili úpadok či dokonca zánik degradáciu svojich vodných zdrojov. Tento príspevok je nie len o zdvihnutom prste ohrozenia dnešnej civilizácie živelnými pohromami, povodňami, suchom, klimatickou zmenou a sprostredkovane hladom a biedou, ale aj poznaním, že existujú riešenia, ktoré môžu tento úpadok zastaviť.
Vysušené mestá taktiež pôsobia ako horúce platne z ktorých sála teplo do atmosféry a to v interakcii s horskou lesnatou a chladnejšou krajnou spôsobuje zmeny tlakov v atmosfére. Táto zmena spôsobuje väčšie riziká vzniku extrémnych dažďov a povodní, ktoré ohrozujú nie len horské údolia, ale aj samotné mestá.
Odhadujeme, že každým rokom sa odkanalizováva z území miest sveta viac ako 300 mld. m3 dažďových vôd. Za posledných 100 rokov je to viac ako 10.000 mld.m3 do oceánu odkanalizovanej dažďovej vody. Výsledkom sú presušené mestá, v ktorých je zhoršia kvalita života pre ľudí vyššou teplotou, nižšou vlhkosťou ovzdušia, vyšším výskytom alergénov v ovzduší. Mestské zelené plochy trpia nedostatkom vody.
Každý vlastník budovy a spevnenej plochy prispieva ku produkcii tepla do atmosféry a ani o tom nevie. Napríklad mesto s miliónom obyvateľov skanalizuje ročne viac ako 50 mil. m3 dažďovej vody, čím sa produkuje do atmosféry cca 35.000 GWh, čo odpovedá ročnej produkcii elektrickej energie vo všetkých elektrárňach na Slovensku. Preto každý vlastník a správca budovy, či spevnenej plochy potrebuje vedieť, koľko produkuje tepla do atmosféry i čo má robiť, aby to teplo neprodukoval napríklad tým, že dažďovú vodu zo svojej strechy pozbiera vo svojej záhrady a nechá ju vypariť.
Naša generácia v tejto oblasti zlyháva naplno. V 20. storočí sme sa systémovo podieľali na likvidácii vody z krajiny i miest kde žijeme. Zbavovali sme sa sladkej vody a premieňali sme ju na slanú vodu v oceánoch. Paradoxne je, že globálna populácia rastie, sladkej vody na kontinentoch ubúda a pribúda slanej vody v oceánoch. Je najvyšší čas meniť správanie ľudí, aby zobrali zodpovednosť za vodu do svojich rúk a vo svojej komunite na konkrétnych príkladoch otvárali oči svojím priateľom, rodine, komunite, že je možné obnovovať sladkú vodu, že je možne naspäť premieňať slanú vodu na sladkú jednoduchým spôsobom. Zadržať všetku dažďovú vodu v krajine. Už nesmieme sa viac dívať na to ako dažďová voda odteká preč z našich miest.
