Historický regionálne samosprávy vznikali a rozvíjali sa pozadí toho, čo komunity navzájom spájalo. Po páde diktatúry proletariátu sa to nevie prinavrátiť do prirodzených koľají funkčných systémov inštitucionálneho riadenia regiónov. Naďalej umelo fungujú nesúrodé konglomeráty regionálnych samospráv, ktoré fungujú pre svoje potreby a nie pre občanov.
Historický dobré fungujúce župy, ktoré mali svoju ekonomickú, kultúrnu, sociálnu i geografickú identitu neoslovujú novodobých politikov. Prečo? Lebo sa ľahšie manipuluje v prostredí, ktoré je nečitateľné, hodnotovo nezrozumiteľné a kultúrne nekompaktné. Ak sa nesúrodé konglomeráty veľkých územných celkov, pretransformujú na ešte väčšie konglomeráty, bude to vysvedčenie politikom, že ich rozhodnutia sú pre ich potreby a nie pre občanov.
Zrejme pre premiéra je jednoduchšie jednať s tromi predsedami krajov, ako s ôsmimi a nie to ešte so 16-timi županmi. Hovorí sa, že len génius dokáže efektívne riadiť 7 podriadených. Zvyšovanie počtu regionálnych šéfov zjavne robí problém tým, ktorí neakceptujú princíp subsidiarity v riadení štátu a majú pocit, že regionálne samosprávy sú podriadeným článkom národnej samosprávy.
Ak ešte existuje v tejto krajine kúsok zodpovednosti ľudí mimo straníckych štruktúr, mali by sa zmobilizovať a zastaviť politické parcelovanie Slovenska, kým je ešte čas. Ak sa to neurobí, urobí to ulica.
