Predtým som pracoval vo vede až do novembra 1988, kedy ma vyhodili zo SAV na zásah súdruha predsedu KNV, ktorému som napísal list. Čo bolo v tom liste? Informoval som ho o nezmyselnom investovaní do Východoslovenskej nížiny. Požiadal som o pomoc, aby pomohol zastaviť nezmyselné investovanie. Aký bol výsledok? V novembri 1988 prišiel na našu pobočku v Košiciach riaditeľ ústavu a verejným hlasovaním zamestnancov ma „popravili".
Možno už vtedy niekto kachličkoval, no ja som bol 3 mesiace nezamestnaný až do marca 1989, kedy sa zľutoval riaditeľ Pôdohospodárskeho projektového ústavu na do mnou a dovolil mi projektovať. Vtedy bolo ešte more práce na projektoch odvodňovania Východoslovenskej nížiny, tak mi pridelili projekt odvodnenia 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Plánovalo sa investovať 10 mil. Kčs. Navrhol som riešenie za 1,8 mil. Kčs. A hneď som letel na koberec k riaditeľovi, ktorý mi vysvetlil, že ústav veru nezarobí ani na slanú vodu, keď investícia bude taká lacná. S „prižmúrením" všetkých zmyslov som rozpočet natiahol na 2,8 mil. Kčs. Hanbil som sa ako pes. Uvedomoval som si, koľko robotníkov musí ťažko pracovať, aby sa na predražený projekt použilo toľko peňazí.
Toto boli moje prvé skúsenosti s politickým systémom a jeho vplyv na úpadok. Podobne ako teraz. Poniektorí stíhali kachličkovať svoje rodinné sídla popri svojom zamestnaní. My sme po práci chodili prejavovať svoj odpor k režimu. A žiadali sme zmenu, nie preto aby prestali kachličkovať. Tí, ktorí vtedy kachličkovali už aj tak nemusia. Im verejné funkcie zabezpečujú nadštandartné podmienky pre život z nakradnutých peňazí počas pôsobenia vo verejných funkciách. A čo my ostatní? Tak ako vtedy. Aj teraz nežijeme, ale živoríme. Teraz za oveľa arogantnejších podmienok. Prečo? Lebo v 1989 sa komunisti zbavili zodpovednosti a ostalo „im" len právo bezbreho rozhodovať o predražovaní projektov, aby boli väčšie percentá. Údajne je to demokracia. Aké ponaučenie z toho vyplýva milí papaláši? O budúcnosti bude zas rozhodovať ulica.
