Európska komisia prijala v roku 2006 rámcovú smernicu o pôde. Cieľom smernice bolo zabezpečiť produktivitu pôdy, obmedziť riziká pre zdravie ľudí a životné prostredie, poskytnúť príležitosti na zmierňovanie zmeny klímy a adaptáciu na ňu, ako aj podporovať rekultiváciu pôdy. Správa Európskej únie z februára 2012 však uvádza, že degradácia pôdy znepokojivým tempom pokračuje. Trend úbytku pôdy a erózie sa ani po roku 2006 nezastavil. Ročne pribúda viac ako 1000 km2 pôdy, ktorá stratila svoju priepustnosť. Plocha postihnutá eróziou pôdy po intenzívnych dažďoch dosahuje v krajinách EÚ 25-násobok rozlohy Slovenska! Degradácia pôdy negatívne ovplyvňuje schopnosť pôdy produkovať potraviny, predchádzať suchu a záplavám, zastaviť stratu biodiverzity a riešiť otázky zmeny klímy.
Pri prezentácii tejto správy komisár pre životné prostredie Janez Potočnik, uviedol: „Správa zdôrazňuje, že ak máme zabezpečiť dodávky kvalitných potravín a čistej podzemnej vody, zdraviu prospešné rekreačné priestory a nižšie emisie skleníkových plynov, je nutné venovať pozornosť zachovaniu európskej pôdy." Brusel si uvedomuje, že nepriepustnosť a erózia pôdy súvisí so suchom a záplavami, ale už má problém súvislosti vzťahu ochrana pôdy - ochrana vody - povodne - sucho - produkcia potravín - biodiverzita - klimatická zmena - sociálna stabilita - lokálna ekonomika - udržateľný rozvoj premietnuť do konkrétnych politík s finančnými nástrojmi. Preto verejné zdroje daňových poplatníkov Európskeho spoločenstva tečú farmárom, ktorí nevhodne obrábajú pôdu a spôsobujú degradáciu pôdy s negatívnymi vplyvmi na povodne a suchá. Že ochrana prostredia pred povodňami, financovaná z eurofondov, prispieva k vysušovaniu povodí i k zvyšovaniu rizík povodňových extrémov pod zregulovanými úsekmi tokmi. Že eurofondy použité na dláždenie obcí a miest prispievajú k vysušovaniu i povodňovým extrémom a k prehrievaniu rozsiahlych území so zapečateným zemským povrchom (intravilány miest a obcí, diaľnice) a prispievajú k rastu extrémnych prívalových dažďov najmä v horských oblastiach. Že investície Bruselu do boja proti klimatickej zmene sa investujú do obnoviteľných zdrojov energie a pritom sa vie, že oveľa vážnejší a nebezpečnejší vplyv na klimatickú zmenu má vysušovanie pretvorenej krajiny a s tým súvisiace procesy znižovania vlhkosti a zvyšovania znečistenia ovzdušia v prostredí, kde dominantná časť populácie európskeho spoločenstva žije.
Ak by si Brusel uvedomoval tieto súvislosti, tak by sťažnosť nespokojných udavačov o údajnom nedodržiavaní európskej legislatívy pri realizácii Vládneho programu revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí Slovenskej republiky, ktorého cieľom je chrániť územie pred povodňami, suchom a klimatickou zmenou, využije na to, ako tento inovatívny počin zo Slovenska podporiť na sledovanie, monitorovanie a vyhodnocovanie realizovaných technologických riešení a opatrení v rámci celoeurópskeho boja proti povodniam, suchu a klimatickej zmene. Zároveň by to akceptoval ako iniciatívu pre posilňovanie konkurencieschopnosti, presadzovanie inovácií a komplexného prístupu Kohéznej politiky v praxi.
Iniciatívu revitalizovať poškodenú krajinu na Slovensku, navyše prostredníctvom vytvárania práce pre armádu nezamestnaných, sa snažia lobistické skupiny zastaviť. Majú pocit ohrozenia svojich príjmov za pomoci Bruselu. Zrejme sú v pozadí skupiny, a to nielen zo Slovenska, ale aj z Bruselu, ktorým prekáža lacnejšie, efektívnejšie, environmentálne bezpečnejšie a sociálne spravodlivejšie riešenie. Neverím, že Brusel týmto súvislostiam nerozumie. Ak nerozumie tomu, čo sa iniciovalo na Slovensku, mal by rozumieť Kohéznej politike, ktorú sa snaží presadiť. Tento príklad poukazuje na to, že asi aj Brusel má problém dodržiavať to, čo presadzuje. Žeby Bruselu vadila iniciatíva zdola podporujúca inováciu, komplexnosť a konkurencieschopnosť? Ak áno, tak sa ako občan EÚ pýtam: „Quo vadis Brusel?" Naďalej k finančne náročným sektorovým investíciám, ktoré v konečnom dôsledku zhoršujú stav prírodných zdrojov v prospech neudržateľného stavu do budúcna? Toto je predsa politika založená na princípe viac bezduchej hmoty a menej rozumu!
Brusel by mal preto prehodnotiť svoje vyšetrovanie a obnoviť svoju dôveru minimálne k 7700 ľuďom, ktorí teraz opäť stratili zamestnanie, tým že sa program revitalizácie poškodenej krajiny zastavil. Veď práve sťažnosť do Bruselu bola použitá ak najväčší tromf zastavenia Programu revitalizácie poškodenej krajiny. Prečo? Pretože Brusel si pri svojom nastavení byrokratického rozhodovania v sektorovom pohľade na svet nevšimol, že kým na jednej strane zverejnil spomínanú správu o znepokojujúcom trende degradácie pôdy, Slovenská republika prijala a už aj začala realizovať program na zastavenie procesov degradácie pôdy a naštartovanie jej obnovy - aby sa zmierňovali nebezpečné záplavy, prejavy sucha - teda aby sa zlepšovala biodiverzita a ozdravovala klíma.
Mimochodom, v bruselskej správe sa zdôrazňuje potreba konať v záujme zamedzenia prebiehajúceho znehodnocovania pôdy v Európe, lebo za posledných desať rokov sa zvýšil výskyt erózie, straty priepustnosti pôdy a acidifikácie. Tieto symptómy súvisia so znížením vsaku dažďovej vody do pôdy. K tomu však bruselskí úradníci ešte nedospeli. Možno to bude predmetom ďalšej správy, ktorá bude štatisticky hodnotiť prebiehajúcu degradáciu pôdy. Správa tiež tvrdí, že je málo pravdepodobné tento trend zastaviť. Žeby to bol dôvod vyšetrovania projektu na Slovensku Bruselom, aby mali argument, že sa to nedá? Skúsenosti z implementácie programu revitalizácie zo Slovenska však potvrdzujú, že degradácia pôdy sa nielen že dá zastaviť, ale sa dajú oživiť vitálne funkcie a biologická hodnota zdegradovanej pôdy. Lenže toto zrejme bruselskí úradníci neovládajú. Ak by to ovládali, tak by nepripustili, aby sa sektorové legislatívne nástroje Bruselu používali proti integrovanému holistickému riešeniu v jednej členskej krajine a prispôsobili by tomu legislatívne i finančné nástroje, aby bola pôda zdravá a zabezpečovala trvalo udržateľnú produkciu potravín, životného prostredia i samotnej vody bez degradácie pôdy.
Keďže to však zrejme neovládajú, tak namiesto podpory rodiacich sa zdravých prístupov k ochrane prírody vyšetrujú údajné porušovanie legislatívy EÚ na Slovensku pri realizácii obnovy ľudskou činnosťou poškodenej krajiny. Odkedy však svet svetom stojí, tak sa človek snaží o nápravu toho, čo poškodil. Niekto si tu však vyžaduje povolenie na opravu poškodenej krajiny až Bruselom. To sa dá definovať ako degenerácia zdravého rozumu nielen u tých ľudí, ktorí pôdu obrábajú, ale aj tých, ktorí definujú nástroje na ochranu pôdy. Čo keby konkrétni vyšetrujúci úradníci z Bruselu prišli na Slovensko a navštívili aspoň niektoré z obcí, kde sa program realizoval, a na vlastné oči videli, ako to v praxi funguje? Najlepšie by bolo, keby prišli aspoň do tých obcí, ktoré im najviac sedia v žalúdku - do Kremnice a Lubeníka. Keďže pre veľkú zaneprázdnenosť majú problém prísť na Slovensko, tak pre istotu uverejňujem nižšie základné údaje o tom, čo je predmetom vyšetrovania. V oboch prípadoch sa kritici do Bruselu sťažovali, že vytvorenie močiarov zničilo biotopy minimálne národného významu. V prípade Lubeníka si sťažovali tí, ktorí mali pocit, že peniaze na protipovodňovú ochranu mali ísť do ich majetku (mlynský náhon) a v prípade Kremnice tí, ktorí údajne našli rastlinu európskeho významu. O tomto unikátnom náleze však vedel len jeden človek.
Treba ešte dodať, že smernica EÚ č. 2001/42/ES o strategickom posudzovaní vplyvov plánov a programov na životné prostredie (SEA), ktorá je predmetom sťažnosti údajného neakceptovania legislatívy EÚ, hovorí vo svojom bode číslo 10 toto: „Pri projektoch a plánoch, v ktorých investície ovplyvňujú využívanie malých území na miestnej úrovni, alebo s menšími modifikáciami plánov alebo programov, sa SEA uplatňuje iba ak členské štáty určia, že budú mať pravdepodobné významné účinky na životné prostredie". Ak kritici majú pocit, že realizovanie projektov Programu revitalizácie krajiny si vyžadovalo uplatnenie SEA, v prvom rade by mali preukázať, že investície mali významné negatívne vplyvy na životné prostredie. Kým to nepreukážu, musia sa zmieriť s tým, ako aj ich lobisti v Bruseli, že realizácia programu je v súlade s legislatívou EÚ, ba dokonca iniciatívne prispieva k uplatňovaní Lisabonskej stratégie, ktorej Kohézna politika Bruselu je iba v teoretickej podobe a potrebuje konkrétne činy. Nielen bľabotanie spoza kancelárskych stolov a udávanie.
Na starých banských haldách nad Kremnicou sa zrealizovali vodozádržné plochy na zbieranie dažďovej vody o objeme 10 000 m3. Údajne došlo k poškodeniu biotopu národného významu. O tom, že lokalita je biotopom národného významu sa však mesto dozvedelo až po realizácii projektu, lebo neexistovali žiadne písomné záznamy o „unikátnosti"lokality. Brusel však žiada Slovenskú republiku predložiť doklady o poškodení biotopu národného významu. Keďže neexistujú doklady, nevie sa, čo Slovenská republika do Bruselu predloží. Mesto Kremnica by mohlo pozvať bruselských úradníkov, aby na mieste pochopili čo vyšetrujú.
Mesto pri realizácii projektu citlivo zvládlo ochranu biotopu. Preto sa lokalita určite stane domovom pre voľne žijúce živočíchy a zároveň zatraktívni prostredie okolia Kalvárie. Žeby bolo predmetom sporu to, že tam bude chodiť viac Kremničanov? Projekt sa realizoval po schválení projektovej dokumentácie zainteresovanými inštitúciami v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky. Pre takýto typ projektov sa nevyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Ak niekto na Slovensku žije v presvedčení, že realizácia takéhoto typu projektov podlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, tak si dovolím poznamenať, že je to neštandardné. Platiť za niečo, čo jednoznačne bude mať pozitívny vplyv na životné prostredie, možno definovať ako úžeru. Vodná plocha s ostrovčekom a periodicky sa vyskytujúcou hladinou je typickým močiarnym ekosystémom, ktorý sa stane lákadlom nielen pre voľne žijúce živočíchy, ale aj pre návštevníkov Kalvárie.
Problémová lokalita v Lubeníku, ktorá je tiež predmetom vyšetrovania Bruselu, je pri štátnej ceste smerom na Revúcu. V tejto časti pôvodne poľnohospodársky využívaných pozemkov vznikol kolektivizáciou poľnohospodárskej pôdy močiar. Zbierala sa v ňom dažďová voda z priľahlých poľnohospodárskych svahov, lebo nemala kde odtekať pre vybudovanúštátnu cestu Jelšava - Revúca. Z pôvodne poľnohospodárskej pôdy sa tak za posledných niekoľko desaťročí rozvíjal biotop odsúdený na samovývoj. Lokalita je v územnom pláne obce zakreslená ako močiar lokálneho významu. Obec sa rozhodla lokalitu viac prehĺbiť s cieľom zvýšiť vododržnú kapacitu, ako súčasťprotipovodňovej prevencie aj nižšie trasovaného mlynského náhonu. Po dokončení projektu sa lokalita stala predmetom záujmu ochranárov i tých, ktorí mali pocit, že peniaze na protipovodňovú ochranu sa mali využiť do ich majetku. Brusel vyšetruje porušenie zákonov pri zničení biotopu národného až európskeho významu.
Kritici by si však mali uvedomiť, že lož má krátke nohy. Možno po niekoľkých rokoch, ak by sa lokalita stala predmetom výstavby napríklad priemyselného parku (čo je reálne), prebudia sa tí ostrí ochranári a budú lokalitu chrániť vlastnými telami. Aj ja sa k nim pridám. Je totiž reálne, že lokalita sa vďaka väčším zásobám vody samovývojovo rozvinie do nebývalej krásy a ekologickej hodnoty až tak, že sa v nej objavia živočíchy i rastliny, ktoré sa široko - ďaleko v poškodenej krajine nebudú nachádzať. Ochranárom treba pripomenúť, že priemyselne najviac poškodená krajina Slovenska je práve oblasť medzi Jelšavou a Revúcou.
Mimochodom, Štiavnické tajchy, ktoré vybudoval Samuel Mikovíny pred viac ako 250 rokmi na zbieranie dažďovej vody v Štiavnických vrchoch, sú zapísané do svetového kultúrneho dedičstva. Ak by Samuel Mikovíny žil v súčasnosti a mal by vybudovať vodohospodársky systém pre Štiavnické bane, v prebujnenej byrokracii od Tatier po Brusel by si ani nepípol. Najkurióznejšie na tom je, že tí, ktorí údajne obdivujú Mikovínyho, teraz zneužívajú aj bruselských úradníkov na to, aby zastavili reštart Mikovínyho posolstva.
