Prideľovanie projektov obciam odzrkadľovalo vtedajší trend smerovania k otvorenej transparentnosti. Samotný zvolený systém minimalizoval rizika korupcie a zneužívania verejných peňazí na nekalé úmysly. Na moju adresu sa znieslo veľa kritiky bez poznania pravdy. To ma ani tak neudivuje, lebo ľudia často povrchne reagujú. Udivuje ma však úplný nezáujem kompetentných i tzv. mienkotvorných think-tankov spoznať, ako celý systém fungoval a prečo sa stal populárny medzi obcami i občanmi. Akosi nikoho nezaujíma prečo program prinášal duševnú pohodu i fyzickú motiváciu ľudí robiť niečo zmysluplné a prospešnejšie pre komunity.
To sme už tak všetci osprosteli? Nezaujíma nás, ako reálne sa ľudia vďaka realizovaným projektom dostávali z dna a utrpenia na dôstojnejšiu úroveň žitia? Spomínam si, ako v jednej obci úplne na Ukrajinských hraniciach sa vodný robotník úprimne zdôveril, že on je teraz bohatý, lebo mesačne zarobí 317 eur a že 7 rokov žil zo sociálnej podpory 63 eur. Tento pán si želal, aby projekt pokračoval a tvrdil, že bude poctivo pracovať pri obnove svojho chotára, aby bolo menej povodní, aby ľudia v obci sa cítili bezpečnejšie.
Bol to február 2012. Vieme dobre ako to dopadlo o mesiac. Zastavenie programu zobralo nádej chudobným ľuďom prežiť v skromnosti, ale v dôstojnosti svoj život s permanentnou zodpovednosťou za svoju prírodu. To boli skutoční ochrancovia prírody a ja im za to ďakujem. Arogancia moci ponížila všetkých tých, ktorí v nádeji a s dôverou očakávali istoty, že bude lepšie. Ospravedlňujem sa všetkým tým, ktorým som v roku 2011 a 2012 vlieval nádej, že bude lepšie.
