Čína samozrejme môže zaistiť pre veľkú časť svojich žiakov najpokročilejšie technológie, aby sa adaptovali na svet, ktorý je stále viac ovplyvňovaný okamžitým prístupom k informáciám. To ale samo osebe ešte neznamená, že sa čínske deti naučia posudzovať informácie kriticky a objavovať svoje vlastné cesty v myslení a teda aj v riešení problémov. Čínske školstvo ostáva zviazané ideologickou doktrínou a tých, ktorí sa ju pokúšajú prekonávať, úrady stíhajú. Názorne o tom hovorí príbeh o príprave študentov na maturitu z Číny. Keď vedenie školy chcelo zlepšiť výsledky na hodinách angličtiny, na ktorých neprehovoril jediný žiak, tak nariadilo všetkým učiteľom používať PowerPoint. Výsledok je samozrejme komický.
Ale nepripomína nám to niektoré nezmysly na našich školách? Na začiatku 90. rokov sa aj náš systém vzdelávania snažil zbaviť ideologických nánosov, ktoré ťažili reformu vzdelávacieho systému na Slovensku. Po formálnej stránke sa to určite podarilo. Ale predstava, že stopy 40-ročného ideologického vplyvu v školstve sa už vytratili, je príliš naivná. Pamätáme si veľmi dobre, že školy vychovávali žiakov v duchu, že na otázku existuje iba jedna odpoveď. Navyše klásť otázky učiteľovi bolo nevhodné. Ako sa však za tých vyše 20 rokov tento princíp zmenil? Mladý človek, dlhodobo vychovávaný takzvaným katedrovým jednosmerným spôsobom (učiteľ vyskúša žiakov, ako vedia zreprodukovať naučenú látku), sa stáva pasívnym a utiahnutým na vyučovacích hodinách, navyše spokojným, ak na hodine nebol vyskúšaný. Toto však vedie k dvojitému mysleniu. V krčme hrdina s prehnaným sebavedomím, na verejnosti utiahnutý bez sebavedomia a strachom, že niečo ho prekvapí.
Mal som zaujímavú diskusiu v roku 1999 so slovenským Američanom, ktorý bol šokovaný, že jeho dcéra, keď prišla študovať na slovenské gymnázium po roku 1989, nezvládala učivo napriek tomu, že v Amerike patrila k špičkovým študentom. Z toho si urobil záver, že školy na Slovensku sú oveľa kvalitnejšie než v Amerike. Keď som vysvetlil, že nie je dôležité, koľko v hlave má človek naukladaných informácií, ale ako vie s nimi narábať, pochopil, že to s kvalitou vzdelávania na Slovensku nie je bohviečo. Pretože nie je dôležité pre študenta vedieť, v ktorom roku sa napríklad začala veľká hospodárska kríza, ale prečo sa začala.
Spomínam si tiež na jednu unikátnu televíznu diskusiu, v ktorej vystupoval súčasný primátor Bratislavy Milan Ftáčnik, keď bol ministrom školstva a zástupca asociácie zamestnancov v školstve (dúfam, že som nepoplietol). Spomínam si, ako minister Ftáčnik rozhorčene reagoval na zástupcu asociácie, že je veľmi nebezpečná trúfalosť presúvať kompetencie a zodpovednosť z ministerstva na nižšie stupne riadenia, lebo ministerstvo by nemalo čo kontrolovať. Keď som bol mestským poslancom v Košiciach, dominantnou náplňou mestského šéfa Odboru školstva boli investície do rekonštrukcie škôl. Pochopil som, že celý systém nášho školstva je najmä o forme, nie o obsahu. Možno prvým úspešným krôčikom reálnej reformy školstva by bolo premenovanie ministerstva školstva na ministerstvo vzdelávania. Aby sa už konečne na Slovensku hovorilo s plnou vážnosťou o vzdelávaní k tvorivosti, samostatnosti a zodpovednosti a o originalite v prístupoch učiteľov posilňovať myslenie a rozvíjanie schopnosti našich detí.
Taoistický filozof Lao Tse hovoril, že hodnota budovy nie je v múroch, ale v priestore, ktorý obklopujú. Tak aj hodnota nášho školstva je zakódovaná v atmosfére na našich školách. Zbavme sa preto strachu, že to nemôžeme zmeniť. Môžeme predsa rozvíjať tvorivosť, originalitu, rozmýšľanie i zodpovednosť a môžeme začať už teraz a nie až keď prídu peniaze. Peniaze predsa nemôžu byť základnou podmienkou reformy. A čas už ukázal, že predstava, že by reformu mohol uskutočniť nejaký politický nominant, je naivná. Vážení učitelia, nenechávajte zodpovednosť za nutnú reformu na ministrov! Iniciujte ju zdola! Súčasne dosiahnete vyššie spoločenské uznanie i lepšie ohodnotenie vašej práce.
