Preto je veľmi dôležité robiť všetko čo sa dá, aby sa dopady týchto extrémov čo najviac minimalizovali. Prevencia pred veľkou vodou pritom nespočíva len v navyšovaní hrádzí, či v betónovaní korýt vodných tokov. A ani vo výstavbe čoraz väčších vodných nádrží. Som presvedčený, že jej podstata spočíva najmä v obnove poškodených štruktúr krajiny. Krajiny, ktorú svojou dlhoročnou činnosťou človek tak veľmi zdevastoval.
V týchto dňoch, keď sa s odstupom jedenástich rokov valí na naše hlavné mesto ďalšia - podľa všetkého opäť historicky masívna povodňová vlna - len pripomínam, že podobným obavám a strachu z veľkej vody čelia takmer každý rok stovky či tisícky obyvateľov obcí a mestečiek často v tých najzastrčenejších regiónoch Slovenska. Pomoc k nim v krízových situáciách príde takmer vždy neskoro a ak sa následne aj dočkajú nejakého odškodnenia, trvá to aj niekoľko rokov. Napríklad po posledných naozaj ničivých povodniach z roku 2010 sú dodnes neopravené niektoré mosty či cesty, ktoré pre miestnych majú strategický význam.
Je preto namieste pýtať sa politikov a kompetentných štátnych úradníkov, čo robia a najmä čo urobili v prevencii. Znie to naivne, ale je to pravda - žijú z daní občanov a majú im slúžiť. A zamyslieť sa nad tým, ako čeliť prejavom živlov, ktorými sa poškodená príroda len bráni. Tu nestačia reči politikov o istotách. Tu už treba konkrétne činy.
