Princíp subsidiarity hovorí o zodpovednosti a vzťahoch a nie o forme. Dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity v praxi znamená to, že zodpovednosť sa posúva na vyšší stupeň samosprávneho riadenia iba vtedy, ak presahuje zodpovednosť nižšej hierarchie riadenia. Z histórie poznáme, že keď sa porušoval tento princíp, dochádzalo k spoločenskej deformácii, politickej manipulácii i zneužívaniu moci. Najdôslednejšie opovrhovanie princípu subsidiarity poznáme z obdobia socializmu a jeho odnoží. Pred novembrom 1989 sa princíp subsidiarity neakceptoval na žiadnej úrovni, pretože zodpovednosť prebrala strana s vedúcou úlohou v spoločnosti a tak inštitúty rodiny, komunity, regiónu i štátu úplne zdegenerovali.
Chaos v reforme verejnej správy po páde diktatúry trvá príliš dlho. Aj to, o čom sme mali pocit, že sa systémovo zreformovalo, obnažuje sa ako zneužívanie dôvery občanov na udržiavanie ekonomickej moci lobistických skupín. Inštitúcie, ktoré sa vyformovali v systéme demokratického centralizmu akosi stále fungujú a sú dobre živené, lebo vyhovujú skupinovým záujmom. Na tomto pozadí sa vyformovali samosprávy Veľkých územných celkov. Uplatnením princípu subsidiarity by sa formovanie regionálnej samosprávy inštitucionálne etablovalo na hodnotových a nie politických princípoch, čo by obmedzilo systémové zneužívanie politickej moci. Nie nadarmo regionálne samosprávy vznikali a historicky sa rozvíjali na tom, čo ich spájalo a navzájom ovplyvňovalo. To, čo presahovalo komunitnú úroveň, sa inštitucionalizovalo do historických žúp. 12 rokov fungovania VÚC potvrdzuje, že pri ich zriadení sa uplatnila ideológia a mocenské záujmy politických strán a nie záujmy rozvoja a prosperity regiónov. Pre dôkazy netreba chodiť ďaleko. V každom regióne je ich dosť. Výsledok? Nesúrodé konglomeráty regionálnych samospráv, ktoré fungujú pre svoje potreby.
Všimnime si napríklad Košický Veľký územný celok. Tu sa nachádzajú 4 historicky vyprofilované regióny (Spiš, Gemer, Abov, Zemplín), ktoré majú svoju ekonomickú, kultúrnu, sociálnu i geografickú identitu. Vychádzajúc z princípu subsidiarity nám potom vychádza, že vzťahy medzi spomínanými regiónmi presahujú rámec regionálnej samosprávnej inštitúcie. Z toho vyplýva, že Košický samosprávny kraj je úplne nezmyselný novotvar, ktorý nemá ani historické ani novodobé opodstatnenie. Prečo? Položme si otázku: Je Zemplínčan zainteresovaný do rozvoja Spiša? Nie! Tak načo sú spolu? Len na to, aby rozdelili verejné prostriedky? A tak sa prirodzený región s menším počtom poslancov stáva chudobným príbuzným v samospráve a chodí vyjednávať za väčším bratom s prosíkom. Príkladom tejto formy zneužitia je napríklad posledné zasadnutie Vlády SR v Košiciach, kde sa rozdávali balíky pre Košice. A zbytok kraja? Od macochy? Dokonca starostka Starého mesta Bratislavy sa nechala počuť, aby Vláda SR prišla zasadať do Starého mesta Bratislavy, lebo aj ono potrebuje finančné balíčky. Preto regionálna samospráva v podobe, akú ju momentálne máme, je chorý prvok v štáte. Nie je to ani regionálna ani národná samospráva. Je to taký mačkopes, ktorý potrebuje reformu. A to zásadnú!
Tou zásadnou reformou je prinavrátiť sa k formovaniu prirodzených regionálnych celkov, ktoré sa historicky rozvíjali a profilovali si svoj kultúrno-sociálny regionálny patriotizmus. Je možná zmena? Ak by sa v novembrových voľbách do VÚC dostali noví ľudia a nie vyhorení politici, bolo by možné už v priebehu nasledujúceho volebného obdobia dospieť k politickej kultúre, ktorá bude podporovať to, že napríklad o Zemplíne nebudú rozhodovať politici z Gemera, Abova či Spiša. A opačne. K tomu je však potrebná aj ZMENA na úrovni Predsedov VÚC vo všetkých regiónoch. Ak prídeme voliť v hojnom počte, je šanca na zmenu. Išlo by o takú malú regionálnu revolúciu. Jednoducho ZMENA zdola. Rozhodol som sa kandidovať za poslanca do Zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja za 7 STATOČNÝCH REGIONÁLNA STRANA SLOVENSKA v Košiciach. Ak dostanem dôveru, budem na realizácii spomínanej ZMENY s kolegami pracovať.
