Narodil som sa v bývalom Sovietskom zväze. Moji starí rodičia boli s tisíckami ďalších ľudí z východného Slovenska „motivovaní" v roku 1947 odísť do „zasľúbenej zeme". Otec s týmto „dobrovoľným" presunom nesúhlasil, preto spolu s priateľom od začiatku plánovali útek späť do Československa. Keďže otec bol najstarší z piatich súrodencov a do „blaženej" krajiny sovietov a starý otec odchádzal s podlomeným zdravím, nakoniec sa otec svojho plánu na útek vzdal. Aj preto, aby sa mal kto starať o rodinu. Jeho priateľovi sa však útek domov do Československa cez ostro stráženú československo-sovietsku hranicu nakoniec podaril.
Otec tohto svojho priateľa stretol po niekoľkých rokoch na železničnej stanici ukrajinského okresného mesta Zdolbunov. Jeho priateľ sa práve vracal zo sibírskeho gulagu, kde ho väznili tri roky. Za čo sedel? Za to, že sa mu podarilo vrátiť do rodnej obce Jarabina pri Starej Ľubovni. Do tej obce, odkiaľ pochádza aj minister Miroslav Lajčák. Otcov priateľ po príchode domov požiadal svojho strýka, aby pred notárom podpísal vrátenie rodičovských rolí, ktoré mu pred odchodom do Sovietskeho zväzu odovzdali. Namiesto notára však prišla štátna bezpečnosť a československé úrady otcovho priateľa odovzdali úradom sovietskym. Nasledoval jeho trojročný pobyt v gulagu.
Členom mojej rodiny sa postupne podarilo vrátiť do Československa, otcov priateľ však na svoju rodnú obec Jarabina i Československo zanevrel. Ktovie, ako sa mu potom darilo, či vôbec ešte žije a kde sú jeho potomkovia. Smutným faktom ostáva, že ani jeden politický predstaviteľ na Slovensku sa doteraz neospravedlnil viac ako 47.000 občanom, prevažne z rusínskych komunít zo severovýchodnej časti Slovenska, ktorých v roku 1947 „dobrovoľne" presunuli do Sovietskeho zväzu. A tu zrazu toľká útlocitnosť zo strany ministra zahraničia pri Anastázii Kuzminovej? Iste, táto športovkyňa si zaslúži náš obdiv i vytváranie vhodných podmienok, aby mohla robiť to, čo ju baví.
Aj ja si pán minister prajem, aby mohol každý občan na Slovensku robiť to, na čo má predpoklady a nadanie. Navyše, ak to môže prinášať úžitky pre našu krajinu aj na medzinárodnom poli. Aj ja mám čo ponúknuť. Vy to dobre viete. Keď sa v rámci cyperského predsedníctva v Európskej únii rozhodovalo, čím prispeje Slovensko, tak slovenská diplomacia odmietla ponúknuť agendu, ktorá sa rozvinula v našich podmienkach. Napriek tomu cyperské predsedníctvo novú vodnú agendu prinieslo a momentálne pripravuje program pre Európu. Ale už bez aktívnej účasti Slovenska. Aj vďaka nečinnosti súčasného šéfa slovenskej diplomacie tak Slovensko prišlo o post lídra v tom, čo dokázalo vyprodukovať.
Som presvedčený, že Miroslav Lajčák „chráni" Anastáziu Kuzminovú pred mediálnymi atakmi len preto, lebo mu to výhodne zapadá do ideologického scenára. Do tohto scenára mu už ale nezapadá vypátranie osudov potomkov rodiny bývalého občana svojej rodnej obce Jarabina a vyšetrenie jeho chrapúnskeho odovzdania štátnej bezpečnosti a následného poslania do sibírskeho gulagu. Ako minister vlády Slovenskej republiky, jedného z nástupníckych štátov po Československu, by sa minimálne mal verejne ospravedlniť za utrpenie, ktoré československé štátne úrady spôsobili rodine priateľa môjho otca. A nemal by pritom zabudnúť na spomínaných viac ako 47 000 ľudí, ktorých poslali budovať svetlé zajtrajšky do krajiny červeného teroru. Veď išlo najmä o Rusínov - jeho rodákov.
Podpora aj tu: http://vybrali.sme.sk/c/co-tak-Prepacte-Rusini-pan-Lajcak
