Voda pomáhala napĺňať nižšie i vyššie potreby ľudí, poskytovala im potravu, ochranu, energiu, dopravu, oddych, krásu, harmóniu aj inšpiráciu. Z histórie poznáme civilizácie, ktoré sa úspešne rozvíjali v úrodnej krajine s bohatou vegetáciou a dostatkom vody. Možno si viaceré z nich privodili svoj vlastný úpadok alebo dokonca zánik degradáciou vodných zdrojov.
Dnes sme si už zvykli, že archeológovia v púštnej a polopúštnej krajine Severnej Afriky, Blízkeho Východu, Iraku, Iránu či v inej časti sveta vykopávajú svedectvá dávnych kvitnúcich civilizácií. Pritom nás ani nenapadne, že tieto civilizácie možno upadli a zahynuli v procese, ktorý je aj u nás v plnom prúde.
Vzťah civilizácií k vode sa v priebehu dejín menil. V niektorých civilizáciách bola božstvom. V 20. storočí sa ľudia pokúšali vodu spútať a dostať ju do svojho područia. Postup v duchu hesla „rozkážeme vetru, dažďu" bol z hľadiska okamžitých riešení účinnejší, ale z hľadiska udržateľnosti horší ako uctievanie vody. Teraz žneme plody. Častejšie a extrémnejšie extrémy nie len prebytku a nedostatku vody, ale aj správania sa ľudí. Jednoducho extrém strieda extrém a my to systémovo podporujeme. Zastavíme sa a porozmýšľame, ale privolávame ďalší extrém?
