Obyčajní ľudia musia byť z toho zmätení. Raz máme prebytok vody a inokedy nedostatok. Asi podľa potreby. Ako sa kedy, komu a zrejme aj za koľko hodí. Preto ponúkam čitateľom príbeh uplatňovania „demokracie“ po novembri 1989 pri zámeroch výstavby priehrady Tichý Potok. Možno práve na kauze Tichý Potok pochopíme, ako funguje mašinéria porušovania ľudských práv..
Rozhodnutie nedemokratickej a nečinnosť ponovembrovej demokratickej moci vytvorili z časti územia Slovenska na Hornej Toryse zónu bez budúcnosti. Úradníci a manažéri niekoľkých štátnych inštitúcií a podnikov v Bratislave aj dnes držia jeho obyvateľov v pozícii druhoradých občanov. Svoju budúcnosť totiž nemôžu plánovať a vytvárať, tak ako obyvatelia v iných častiach Slovenska. Už desiatky rokov, nad nimi visí Damoklov meč v podobe investičného zámeru megalomanskej stavby vodárenskej nádrže s pracovným názvom Tichý Potok.
Momentom zverejnenia rozhodnutia a rozbehnutím prípravných prác sa z dotknutého územia stal priestor so zníženou hodnotou. Priestor, v ktorom zo dňa na deň výrazne klesla hodnota každej nehnuteľnosti. Priestor, v ktorom už nikto nemohol zodpovedne plánovať žiadnu dlhodobú investíciu. Priestor, v ktorom nemožno rozvíjať investične náročnejšie podnikanie a vytvárať tak nové pracovné miesta. Čo je najhoršie, ľudia sa v skutočnosti ani nemohli rozhodnúť pre odchod a reštart niekde inde. Nemali by totiž z čoho.
Prípadný výnos z predaja nehnuteľností by im inde nestačili na obstaranie plnohodnotnej náhrady. Tak „kompetentní“ ešte posilnili trend zaostávanie vidieka a posilňovania regionálnych rozdielov a rýchleho vyľudňovania celých regiónov. Pritom niet politickej strany ani vlády, ktoré by vo svojich „programoch“ nedeklarovali opak. Aj dotknuté obce Hornej Torysy takto „dožívajú“. Mladí tam budúcnosť nevidia. Ani nemôžu.
Doslova tragické na celom príbehu však je, že celý obrovský investičný zámer vo svojej podobe už dávno stratil svoje opodstatnenie. Výrazne sa zmenšili požiadavky na celkový objem dodávok pitnej vody a zmenilo sa aj ich územné rozloženie. Navyše dnešné moderné technológie umožňujú riešiť miestne problémy ďaleko efektívnejšie. Podobne je to aj s otázkou protipovodňovej ochrany. Na Slovensku boli v posledných rokoch uplatnené lokálne riešenia v takom rozsahu, s takými overenými výsledkami a pozitívnym vplyvom na miestne komunity, že ich nevidí len ten, kto ich vidieť nechce.
Príbeh nádrže Tichý Potok je jedným z príkladov, ako dokážu predstavitelia štátnych inštitúcií svojou činnosťou bez toho, aby ktokoľvek voči nim vyvodil akúkoľvek osobnú zodpovednosť, prakticky ničiť životy ľudí, ktorí ich platia zo svojich daní. Pritom by mali robiť všetko preto, aby všestranne zlepšovali podmienky pre ich život, pre ich osobný rozvoj. Že to v praxi málokedy dokážu robiť k spokojnosti tých, ktorým by mali slúžiť, je vec, ktorá v súčasnosti už málokoho udivuje. Bohužiaľ. Oni však dokonca časti občanov doslovne bránia, aby sa postarali sami o seba, aby plnohodnotne rozvíjali svoje spoločenstvo, svoju obec, svoj región, ale aj celý štát.
Nejde pritom len o „nepriame“ škody na kvalite života ľudí, ale aj o priame ekonomické škody, ktoré vznikli doteraz a hrozia už v krátkej budúcnosti. Ak by niekto starostlivo spočítal, koľko zdrojov bolo vynaložených na prípravu investície doteraz, koľko ešte príprava zhltne a koľko bude samotná výstavba stáť reálne, v žiadnom prípade sa nemôže dopracovať k reálnej ekonomickej návratnosti investície.
Toľko pozadie nerešpektovania základných ľudských práv. Pre niekoho sú to čísla, kubíky vody, jej distribúcia, či inkasovanie za premiestňovanie zeminy pri výstave priehrady. Pre dotknutých je to trauma na celý život. Dokáže sa hocikto z nás, ktorí nie sme priamo zainteresovaní vcítiť do životov tých, ktorí ľahkovážnym politickým rozhodnutím urobilo z ľudí hornej Torysy druhú kategóriu? Skúsme to a rozmýšľajme! Možno potom pochopíme aj nezmyselnosť novelizácie Zákona o vodách v tej podobe, ktorá momentálne šrotuje parlamentná rozpravu.
