Pred rokom som bol v jednom z nich, kde som ja osobne v 90-tych rokoch vysadil viac ako 100 tisíc stromčekov rôznych druhov od listnáčov až po ihličnany pri Mníchove, kde som sa presvedčil, že ak človek spolupracuje s prírodou, tak sa dá aj nemožné.
A čo my? Od extrému, po extrém. Buď totálne niečo chránime, alebo devastujeme. Aj Tatranský príbeh je presne o tom. Preto si dovoľujem už po niekoľkokrát poukázať aj na takú ekosystémovú ochranu lesa, ktorá sa zrodila vo Vodnom lese Slovenskej sporiteľne, kde človek spolupracoval s prírodou na jej obnove. Nech sa páči tu je link na článok, ktorý je stále aktuálny: http://kravcik.blog.sme.sk/c/333528/Ako-obnovovat-poziarom-vetrom-ci-lykozrutom-poskodene-lesy.html. Keď sa lesníci i ochranári navzájom kritizujú v akom zúboženom stave je tatranská príroda, tak by sa v prvom rade mali pozrieť do zrkadlá.
