Na vysvetlenie súvislostí som si dovolil použiť satelitné snímky z portálu SHMÚ, ktoré v trojhodinových intervaloch ukazujú, ako sa rozsiahly dažďový mrak nechcel odlepiť od spomínaného územia. Pripomínam, že ak by sa dažďové mraky mali možnosť vyliať napríklad na raz tak veľké územie, na aké sa vyliali, nič by sa nestalo a Česko, Nemecko a Rakúsko by neboli ohrozované povodňovou katastrofou.
Odporúčam si na satelitných snímkach všimnúť rozsiahle bezoblačné pásmo v západnej časti Nemecka, nad Belgickom, Holandskom i Francúzskom. Na východ od dažďového mraku sa celý deň „vsúval" tiež rozsiahly bezoblačný pás. Pripomínam, že v Moskve bolo cez 25 stupňov a na severe Fínska takmer 30 stupňov Celzia, čo je na toto obdobie v týchto končinách neobvyklá teplota.
Ako je možné, že sú takto zdeformované teploty na kontinente a úplne postavené na hlavu a prečo už začiatkom júna? Ako je možné, že sú tak silné hranice oblačného a bezoblačného pásma? Veď v minulosti to tak nebolo. Alebo bolo? Určite bola oblačnosť viac roztiahnutá nad kontinentom a keď tie mraky skondenzovali, tak sa vyliali na väčšiu plochu s menšou intenzitou zrážok. Všimnime si tiež dva frontálne systémy, ktoré sa zrazili nad Nemeckom a Českom - ako keby to bola frontová línia medzi západom a východom, v ktorej obidva fronty chcú za každú cenu zvíťaziť.
Dá sa vôbec takýto úkaz fyzikálne vysvetliť? Vysvetlenie ponúka Nová vodná paradigma - Voda pre ozdravenie klímy (www.vodnaparadigma.org). Podľa jej záverov, ak v krajine pribúdajú vysušené plochy (prevažne v poľnohospodársko-urbánnej krajine), potom sa menej slnečnej energie spotrebuje na výpare vody z krajiny do atmosféry a viac sa vyprodukuje citeľného tepla do atmosféry. Fyzikálne platí, že jeden kubík vyparenej vody spotrebuje takmer 700 KWh energie Slnka. Ak obmedzujeme vsak dažďovej vody do pôdy napríklad jej skanalizovaním do najbližšieho potoka z akýchkoľvek príčin (urbanizáciou či spriemyselňovaním poľnohospodárskej krajiny), potom sa spomínaných 700 KWh nespotrebuje na výpare vody do atmosféry, ale táto nespotrebovaná energia sa transformuje na cíteľné teplo a prehreje prostredie. Vysušovanie krajiny týmto podceňovaným činom doslova vyrába ohromné teplo, ktoré prehrieva atmosféru.
Tak vznikajú tepelné ostrovy s vyššou teplotou. Táto vyprodukovaná energia spôsobuje nielen chaos v atmosfére, ale aj nepríjemné súvislosti s poklesom zrážok vo vysušených regiónoch a s nebývalou tvorbou vertikálnych mrakov nad chladnejšími, prevažne horskými a lesnatejšími územiami, čo je vlastne priestorová zmena rozdelenia zrážok a s ňou súvisí aj časová zmena rozdelenia zrážok.
Ak je to naozaj tak, potom máme jednoduchý nástroj na riešenie. Potrebujeme jednoducho vysušenú krajinu zavodňovať a tým produkovať menej tepla do atmosféry a potom sa môže stať "zázrak". Malo by menej intenzívne pršať v chladnejších horských oblastiach a viac vo vysúšaných, čo je výhodné tak pre tých, ktorí žijú v hornatejších a lesnatejších územiach, ako aj pre tých, ktorí žijú v nížinných oblastiach, presušených prevažne poľnohospodárstvom a urbanizáciou krajiny.
Paradox na tom je ten, že k dramatickým prívalovým dažďom významnou mierou prispievajú rozsiahle urbánne zóny, ako napríklad aj Praha, ktorú aktuálne ohrozuje ďalšia ničivá povodeň. Prečo? Napríklad preto, že ročne sa z územia Prahy a všetkých jej satelitov odkanalizuje asi 70 miliónov m3 vody, čím Praha prispieva k ohrievaniu atmosféry v Českej kotline. Proces vysušovania krajiny a teda ubúdania vody z českého územia presahuje ročne 500 miliónov m3, čím sa ročne zvyšuje príspevok k ohrievaniu vzduchu cca 350 000 GWh, čo je asi 5 ročná produkcia energie českých elektrární.
Vysušuje sa pritom aj Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Belgicko i celý juh Európy. Na tomto procese sa samozrejme podieľajú aj východné krajiny. Ďalším paradoxom je, že kultúra európskej legislatívy stojí na sektorovom princípe, z ktorej vyplýva, že časti územia musím úplne environmentálne chrániť a iné časti môžem úplne pretvoriť. Výsledkom tejto legislatívy je potom konflikt dvoch energií v atmosfére (latentného a cíteľného tepla), vytvárajúci super búrky a iné nebezpečné javy v atmosfére, podobne ako nad severoamerickým kontinentom.
Je preto najvyšší čas zastaviť plošné vysušovanie Európy. Ak to neurobíme teraz, spočíta nám to sila živlov, ktorú vlastne produkujeme my sami - posielaním čoraz väčšieho množstva energie do atmosféry. Ak to dnes naštartujeme, do desiatich rokoch máme problém extrémnych povodní, sucha i živelných pohrôm, aké poznáme dnes, zažehnaný. Ak to neurobíme, čakajú nás na našom kontinente nové extrémne prejavy počasia, s dnes ešte netušeným rozsahom.
