Verejnosť však málo vníma, že prestarnutý a zanedbaný lesný porast neodolá silnému náporu vetra a preto je väčšia šanca na jeho deštrukciu. Vďaka prílišnej ochrane prírody umelo vysadených lesných porastov v Tatrách a zákaz hospodárenia v lesoch Šumavy z ideologických dôvodov, sa zabránilo ich omladzovaniu. Preto boli zostarnuté lesy menej odolné veternej kalamite, ako hospodársky využívané lesy v iných častiach oboch republík. Keďže človek bol z oboch národných parkov vylúčený, príroda bola odkázaná na vlastný osud. Ochrana prírody nedovoľovala hospodáriť v lese systémom, ktorí naši predkovia robili po stáročia a tak Tatry v roku 2004 a Šumava v roku 2007 podľahli veterným smrštiam.
Takto vyzerali Tatry po 19-tom novembri 2004 (foto Stano Staško)...
V TANAP-e bolo priam nemožné zrezať akýkoľvek strom. Na Šumave nedovoľoval hospodáriť v lesoch prísny zákaz pohybu osôb v hraničnom pásme. Zriadením Národného parku Šumava však pravidlá ochrany prírody predĺžili nezmyselný zákaz hospodárenia a omladzovania lesných porastov. Lesy tak v oboch národných parkoch rástli až kým nezomreli. Potom prišli ochranári a povedali, že odumretý les treba nechať na samovývoj, akoby nestačil jeden nezmyselný experiment na pochopenie, že takáto ochrana prírody prispieva k jej devastácii.
Na prípade Tatier a Šumavy vidíme, že systém ochrany prírody postavený na sektorových princípoch vedie k devastácii prírody a nie k jej ochrane. Súčasné nové vedenie ministerstva životného prostredia má ambíciu schváliť novú zonáciu Tatier, čo je len dôkazom pokračovania sektorových prístupov v ochrane prírody aj v nasledujúcom volebnom období. Kuriózne je, že tento model ochrany prírody presadzujú tak technokrati, ako aj ochranári, čo umožňuje technokraticky správajúcemu sa rezortu životného prostredia ľahko presadiť tento zámer, ak sa dohodnú na hraniciach záujmov. Proste, úplne sme sa oddali digitálnemu modelu v rozhodovaní v kompetenciách. Toto je tvoje a toto moje. Mňa nie je nič do tvojho a ty sa nestaraj do môjho. Ak sa stane, že sa schváli digitálny model zonácie Tatier, Tatry sú odsúdené na ďalšiu devastáciu. Je úplne nemožné, aby sa ekosystémy Tatier pri sektorovej ochrane prírody dostali do želateľnej podoby.
Veterné kalamity priniesli do strednej Európy nástup ďalších kalamít, ktoré potvrdzujú, že princípy ochrany prírody nás voviedli do slepej uličky - devastujú samotnú prírodu. Úpadok dvoch národných parkov by mal byť veľkým a vážnym varovaním, že tadeto cesta v ochrane prírody nevedie. Ostať pri sektorových princípoch v ochrane prírody, ako sa to presadzuje pri návrhu novej zonácie Vysokých Tatier, je nebezpečný precedens pre degradáciu aj toho najvzácnejšieho v prírode, čo tu máme. Kompetentní by mali hľadať cestu v integrovanej, teda holistickej ochrane prírody, ktorá bude chrániť nielen najvzácnejšie prírodné ekosystémy, ale naštartuje záujem vlastníkov i správcov už zdevastovanej prírody k jej obnove. Konanie zainteresovaných v ochrane prírody má však znaky regresívnej dominancie ega, ktorá úplne znemožňuje akúkoľvek multisektorovú komunikáciu pri hľadaní vhodnejších a jemnejších foriem v ochrane prírody.
